Dobalím posledné veci. Spacák do mínusových teplôt, ktorý zháňam v deň odchodu a pár maličkostí. S nadšením, že konečne po dlhom čase odídem mimo Slovenska čakám na výpravu, ktorá vyrážala zhruba okolo 22:30 z Brna.
Je to výprava z brnenského Expedition Clubu. Stretáme sa o 1:30 pri Maxe. Adam, Milan, Veronika, Mary a Šárka. Nikto sa nepozná, tak sa zoznamujeme a to je na tom to pekné.
Hádžem veci do kufra Transporteru a vyrážame. Päť Čechov a jeden Slovák smer Ukrajina, Podkarpatská Rus.
Deň 1:
Odchádzame z Trenčína. Lúčim sa s mestom prípitkom z červeného vína, ktoré mi ponúka Mary. Je z vinárskej rodiny, takže má nejakú tú zásobu na cestu zo sebou. Adam náš skúsený sprievodca, ktorý sprevádzal vo všetkých štátoch Európy šoféruje a strieda sa s Milanom, tiež členom našej výpravy. V aute panuje dobrá nálada.
Miestny trh v Užhorode. (zdroj: Michal Berec)Po chvíli ma ale zmáha únava a tak zadriemem. Spať sa mi ale nedá. Nejde to, pretože v rádiu sa točí jedno CD, ktoré sa mi navždy vrýva do pamäte. Veľmi špeciálne CD. Predstavte si chlapíka, čo má v krvi asi tri promile a spieva prerábku piesne Jožin z bažin v srbskom prevedení.
Táto pieseň ma vždy nejako prebrala. Bude to asi tým, že to CD hralo v aute asi trikrát dokola. Aby som sa s vami podelil o tento zážitok, tak tu je názov interpreta a piesne: Oskar i drugari/ Medo brundo.
Ak mám zomrieť, tak zomriem teraz.
Na slovensko-ukrajinskej hranici svitá. Rozlepujeme oči, vyťahujeme pasy na kontrolu a vyrážame smer Užhorod. Je to mesto hraničiace so Slovenskom. Má okolo 117 000 obyvateľov. Je to miesto, kde sa miesia rôzne kultúry a náboženstvá.
Vidieť je to hlavne na sakrálnych stavbách. Pomaly sa prechádzame centrom mesta. Peniaze sa darí zameniť len polovici výpravy, pretože v banke vypadáva elektrický prúd. Nejakou náhodou sú ostatné banky zavreté.
Popri rieke Už, na nábreží je vidieť najdlhšia lipová alej v Európe.
Jediný prvorepublikový zachovaný nápis ešte z bývalého obchodu. (zdroj: Michal Berec)Zastavujeme sa na ulici Ivana Olbrachta. Na stene jednej budovy sa nachádza jediný zachovaný nápis z prvej republiky. Ponúka pražskú šunku a syry. A keďže aj my by sme niečo zjedli, tak ideme hneď do vedľajšej kaviarne Pod Zámkom, ktorá mi učarovala.
Učarovala preto, lebo som sa presunul v čase o vyše 90 rokov späť. Na stenách vysia tabuľky s názvami českých ulíc. A pri stene krásne rakúsko-uhorské kachle. Musím to len vychváliť.
Pil som tam najlepší bylinkový čaj. Tuším sa volal traveny. Dávame si ukrajinské národné jedlo gombovce a potom pokračujeme smer skanzen rusínskej kultúry.
Najväčšou zaujímavosťou skanzenu je drevený kostol sv. Michala, prevezený z Mukačeva. Kto vie ako ho sem celý dostali.
Cestou späť k autu sa nám konečne darí nájsť banku, v ktorej sa svieti. Je otvorená. My, ktorí sme si nestihli zameniť peniaze, teraz meníme eurá za hrivny.
Mimochodom tety v banke majú všetky rovnaký účes . Rozmýšľam, že čo mi ten účes pripomína. Myslím, že to bude Majka z Gurunu. Vraciam sa teda za ostatnými a fotím si miestnu tržnicu. Neskôr, keď si prezerám fotky zisťujem, že pani na fotke, ktorú som odfotil sa ma pravdepodobne chystala zabiť.
Tržnice tam môžete vidieť často na uliciach. Žiadne stánky, ľudia len rozložia na zem, na debničky a predávajú. Opúšťame Užhorod a máme namierené do trošku odľahlejšej časti a tou je Koločava.
Cestou tam nás Adam prekvapuje a dávame si ochutnávku vín v jednej dedine. Niekoľko kilometrov pivníc, ktoré kopali Turci takmer pred 500 rokmi. Keďže víno zachutilo a zaúčinkovalo, odnášam si dve fľaše domov.
Miestny učiteľ dejepisu Vasil ukazuje zbierku kníh v kostole sv. Ducha. (zdroj: Michal Berec)Až cestou do Koločavy mi dochádza, že prečo mala väčšina áut smiešne dvihnuté podvozky ako americké low ridery. Náš Transporter by to v tej chvíli potreboval tiež. Minimálne vymeniť po tejto ceste tlmiče. Z Užhorodu do Koločavy je to okolo 170 km.
Na tejto ceste zažívame ten pravý offroad. Ak chceš rozbiť auto, nechoď po trenčianskych cestách ale po tých niektorých ukrajinských. Pomaly sa strácame v Ukrajinských Karpatoch.
Hory pôsobia temne vďaka hmle a zamračenej oblohe. Dlhé dlhé kilometre skoro žiadna civlizácia, až...
Sme tu v Koločave. Dnešnú noc máme zajednanú v bývalej česko slovenskej četníckej stanici.
Víta nás jej majiteľka. Pani, ktorá má okolo 55 rokov. Stará sa tu o to so svojim synom. Celkom vyhladnutí si objednávame jedlo. Na výber toho večer moc nie je ale to vôbec nevadí. Sympatické je to, že spravia jedlo z toho, čo majú.
Napr. máme ošúpané uvarené zemiaky, ak chcete, môžem vám k tomu spraviť mäso na cibuľke. Obyčajné jedlo ale také sú najlepšie.
Plus gastronomický zážitok s najlepšou hríbovou polievkou, akú som kedy jedol. A k tomu fľaška ukrajinskej vodky.
Prisadá k nám Vasiľ. Je to starší pán, učiteľ dejepisu na základnej škole. Za tmy nás berie do miestneho kostola sv. Ducha z 18. storočia. V jeho blízkosti sa nachádzajú hroby zabitých četníkov. Sú to obete miestneho zbojníka Nikolu Šuhaja.
Počas 1. sv. vojny sa dostal mimo zákon. Neskôr sa vrátil do Koločavy, kde sa oženil. Za krátku dobu začal v kraji lúpiť a zavraždil zopár československých četníkov. Na jeho hlavu bola teda vypísaná odmena 3000 korún.
Keďže on sa vyznal v miestnych horách, četnící mali problém s jeho dolapením. Nakoniec ho zradili jeho priatelia kvôli vypísanej odmene. Najskôr ho opili a potom na smrť dobili sekerami.
Vasiľ nám hrdo ukazuje svoju zbierku kníh a rozpráva o histórií kostola.
S čelovkami a baterkami si prezeráme kostol. Neskôr sa vraciame na četnícku stanicu, kde preberáme, čo nás čaká na druhý deň. Dvere sa otvoria a prichádzajú dvaja chalani v teplákových súpravách zo zostrihmi podľa hrnca .
Vek neviem odhadnúť podľa tváre, ale môže to byť 20 alebo aj kľudne 45. Pod vplyvom samozrejme sú, tak si objednávajú fľašku tvrdého. Ja si idem von zapáliť. Jeden z nich príde za mnou von a pozerá.
Rozumel som len daj cigaretu, daj zafajčiť. Keď to povedal 10 raz, dávam mu tu svoju. Idem do vnútra a balím si ďalšiu pre mňa a pre Milana. Ako tak vonku fajčíme, prídu zasa. Daj zafajčiť, daj zafajčiť..
Deň 2:
Vstávame skôr, dáme si raňajky. Do džemu k palacinkám niekto určite niečo prilial. Vasiľ nás včera večer pozval do miestnej základnej školy. Vraj je tam nejaká slávnosť. Jeho pozvanie sme prijali.
Neoficiálne vstupujeme na pôdu miestnej koločavskej základnej školy. Deti po nás pozerajú, pretože sme oblečení na hory.
Chlapec so samopalom na slávnosti v základnej škole v Koločave. (zdroj: Michal Berec)Vo vestibule stojí hrdo chlapec so samopalom v uniforme. Nad ním visí ukrajinská vlajka. Vasiľ nás vedie od triedy k triede. Prechádzame snáď všetky triedy na škole. Otvárame dvere. Ahojte, sme z Česka a Slovenska, prišli sme ku vám na Koločavu, predstavujeme sa deťom v triedach. Väčšina z nich sedí v kabátoch a bundách.
Niektoré učiteľky kožuchy a šatku na hlave. V jednej triede nám dokonca zaspievajú.
Úplne ako vystrihnuté zo základnej školy z 90-tych rokov, na akú som bol zvyknutý ja. Žiadne počítače. Deti kľudné, usmiate.
Opúšťame školu a vyrážame na hory. Smer Sinevir. Zasnežené lesy nás vítajú svojou mohutnosťou. Kráčame a na úpätí jedného kopca prechádzame cez doslova živý skanzen.
Výhľad v Sinevire. (zdroj: Michal Berec)
Živý skanzen. (zdroj: Michal Berec)Babka v jednej z chatrčí nás sleduje spoza závesu. Jedny dvere sa otvárajú a bosé dievča nám ukazuje smer. Preskakujeme ploty, bránky a potoky. Pohlcujú nás zasnežené lesy, v ktorých sa niekedy strácame. Ako to tak na horách býva, počasie sa vie v rýchlosti zmeniť.
Blížia sa mračná a mi radšej zliezame dole k autu. Po 6,5 hodinách prichádzame k autu. Máme prejdených 19 km. Sám sa čudujem, že moje nohy sú celkom v pohode. Až na mokré topánky. Nezobral som si návleky. Blbec. Asi budem sušiť pri ohni, pretože dnes večer máme spať vonku.
V miestnej kolibe kúsok od auta si dávame jedlo. Ďalší gastronomický zážitok.
Odporúčam Soljanku. Polievka, na štýl gulášovej. Ale vyplávať z nej môžu olivy a dokonca aj citrón.
Ideme v dodávke cez miestnu cestu. Neviem, teda či to bola vôbec niekedy cesta. Ale v aute panuje dobrá nálada. Posilujeme sa vínom, otváram slivovicu. Kombinácia, ktorá stojí za to.
Bohužiaľ na ceste na salaš, kde máme spať vonku je zavretá závora. Nedávno tam bola povodeň a podmylo tam cestu.
Taktiež vyhnali ľudí z tej oblasti. Kde budeme spať? Máme dve možnosti, buď sa vrátime na četnícku stanicu do Koločavy. Alebo budeme spať u Fiodora. Tuším, že sa tak volal. Nikto však na neho nemá kontakt.
Prichádza ale sms zo základne brnenského Expedition Clubu. Zhruba by sme mali vedieť aspoň ktorým smerom to je. Odstavujeme dodávku a za svetiel čeloviek a baterky chodíme od domu k domu a pýtame sa, kadiaľ sa k nemu dostať.
Ako spieva Whisky zo Slobodnej Európy v piesni Večer: Ešte niekoľko viet na koniec dňa, posledný šluk a na koniec tma. Pri jednom dome si ten text prerábam a miesto šluku dávam slovo dom.
Naozaj posledný dom a na koniec tma. Klopeme a otvára chlapík menom Michal. Môže mu byť tak okolo 40tky. Stane sa celkom nečakané.
Hovorí, že to je ešte 4 kilometre ďaleko. Ak chcete, prespite u mňa. S radosťou prijímame. Rozkladáme sa v ešte čerstvo nezariadenom rodinnom dome v kuchyni. Suším topánky, hráme slovné hry. V nich sa ale už ja strácam, pretože veď viete, zasa tá ukrajinská vodka.
Nie že by som bol alkoholik.
Spím v spálni na zemi v spacáku. Vlastne skôr driemem, spať sa mi moc nedalo. Asi hodinu predtým ako sme vstávali som mal v ústach pocit púšte. Určite to poznáte. Nejako som sa vykotúľal do kuchyne a hľadal vodu. Nastal úplný smuťák.
Všetky vody sú prázdne. A počkať, jedna tu je. Dávam si hlt a potom si spomínam, že je z vodovodu. Najavo mi to dáva aj jej chuť, pretože chutí ako blato a vajcovka. Kašlem na to, vodu odkladám a odplazím sa naspäť do spacáku.
Smutno smädný. Ale v tom akoby z neba zjavenie zbadám v rohu krásnu čistú fľašu minerálnej vody. Poď ku mne.
Deň 3:
Vstávanie dávam celkom v pohode. Ešte si prezerám spálňu, v ktorej som spal. Predstavte si gýčový luster, ktorý mení farbu z červenej na modrú a fialovú. Lesklé závesy a nábytok.
V kuchyni krvavo červená lavica so zábradlím. Kuchynská linka s nálepkami strieborných, trblietavých ruží. Michalova žena nám varí čaj a my ďakujeme, že sme mohli u neho prespať.
Bol to zážitok ale nespal som náhodou v erotickom salóne?
Lúčime sa a odchádzame smer Sinevirské jazero. Je to najvyššie položené jazero v Ukrajinských Karpatoch a na Ukrajine. Veronika, tiež Češka hecuje Adama, nášho sprievodcu aby sa išiel okúpať. Nakoniec im to ale nevychádza, pretože jazero je celé zamrznuté.
Prechádzame okolo a šlapeme po turistickej značke na kopec. Strácame sa v snehu a hmle. Krása. Keď nevládzeme, Adam vyťahuje svoj motivačný balíček. Dáva nám kolovať fotku ruského kozmonauta a bublifuk. Pomáha to!
Na vrchole koluje jedlo z vlastných zásob a ideme naspäť. Cestu dole kopcom si všetci užívame. Utekáme lesom, hmlou a snehom hlbokým po kolená, niekedy aj viac.
(zdroj: Michal Berec)Padáme, váľame sa a brodíme. Stávajú sa z nás eskymáci. Zastavujeme ešte raz pri jazere. A stretáme nášho hostiteľa z predošlého večera, Michala. Kupujeme od neho bylinné karpatské čaje.
Dnes máme v pláne spať znova na četníckej stanici. Posledná noc v Koločave. Vraciame sa teda tam. Zhadzujeme veci a ideme sa pozrieť k hrobu Nikolu Šuhaja. Ostatní sú buď za mnou, Adam je už za plotom na cintoríne. Svietim si baterkou pod nohy.
Celkom som sa zľakol, keď som si všimol, že za mnou niekto kráča. Z našej výpravy rozhodne nebol. Kráčal za mnou bez slova a potom popri mne. Pozeral sa mi do tváre. Neviem, čo v sebe mal ale museli to byť najmenej dve fľašky vodky.
Mal zlomený nos, mastné vlasy a tepláky zapravené do ponožiek. Hmm, takže čo teraz. Asi nič, veď zabiť ma nejde. Tak mu hovorím, že ideme na cintorín. On stále nič a kráča za mnou. Tak asi ma zabije, možno je to hrobár, ktorý ma teraz niekde zakope. Skúšam to ešte raz, hovorím mu, že ideme k hrobu Nikolu
Šuhaja. Slovo hrob asi zaberie. Zopakuje po mne to slovo a ukáže mi cestu aby som nemusel preliezať plot. Tak nakoniec ma nechcel zabiť. Dokonale výzorom vystihoval správcu cintorína. Pri hrobe bol pamätný kameň, ktorý tam spravili českí turisti.
Ukrajinci ho radi nemajú, pre nich to bol vrah. Jeho postavu zromantizoval spisovateľ Ivan Olbracht, ktorý z neho spravil hrdinu. Toto nie je oficiálny cintorín. Ten sa nachádza hneď za ním. Tu sú pochovaní väčšinou ľudia, ktorí spáchali samovraždu. Je tu zopár krížov bez mien.
Adam nám rozpráva o Šuhajovi a jeho živote. Atmosféru to tu naozaj má. Hlavne za tmy. Večer zakončujeme opekaním a sedením pri ohni a tak prechádzame cez dedinu na menší kopec, odkiaľ je fajn výhľad. Robíme ohnisko a zháňame palice na opekanie.
Keďže nič okrem šípok tam nerastie, tak máme krvavé ruky. Opekáme nad komplexom bývalej továrne na výrobu rakiet pre Sovietsky zväz. Niečo ako rozpadnutá budova trenčianskej Meriny.
Deň 4:
Posledný deň je pred nami. Na raňajky omeleta zo šalátu, morskou kapustou a slaniny s lyžicou smotany. Znie to divne ale chutí výborne. Pred tým sme mali z toho istého šalátu karbonátky. To čo kuchyňa dá, z toho vám spravia jedlo.
Prichádza k nám majiteľka Natália a rozpráva nám, že čo sa u nich deje. Nie všetko sa k nám dostane v médiách. Vraví, že ukrajinskí vojaci sú už unavení stále bojovať. No prišli Rusi a mierili na nich samopalmi , tak ich Ukrajinci pozabíjali.
Stopár, ktorého sme nabrali po ceste vravel, že je to ako hra Counter Strike. Že sa tam stále dokola zabíjajú v jednej oblasti.
Chalan, ktorý cestoval úplne na ľahko. Mal iba malý batoh a bol bez bundy. Nechápem ako sme mohli byť celí hotoví z toho, že máme spať vonku, keď tento chalan spal s nejakými trempami pri ohni bez ničoho.
Rozprával, že tu hľadá psychedelické hríby a svoju bývalú priateľku. Terajšiu má v Amsterdame. Celkom týpek, lúčime sa s ním a on nám rozdáva perníky, ktoré mal v batohu.
Posledný deň si dávame výstup na horu Boržavy s názvom Hymba. Skracujeme si to lanovkou, pretože lyžiarská dráha je celá pokrytá blatom. Milan dostáva ešte pred lanovkou žalúdočné problémy, našťastie je po ruke ešte WC.
Mal šťastie, pretože hore bol kvôli mrazu a vetru problém dať si dole rukavicu a nie ísť na záchod. Keď som sa tam prechádzal a išiel na malú, tak na zemi kúsok odo mňa boli pohádzané plastové sedačky z lanovky.
Vtipné bolo, že také isté rozbité boli aj na funkčnej pojazdnej lanovke. Myslím, že o laná sa tiež moc nestarali. Pochutila si na nich hrdza. Cestou hore vtipkujem s Veronikou, že spadneme.
Cítime sa ako v horore a strácame sa v hmle. Zimu tu už je naozaj cítiť a my začíname šliapať hore. Nikto okrem nás tam nie je. Viditeľnosť je veľmi zlá kvôli hmle. Vietor fúka hádam aj 100 kilometrovou rýchlosťou a strašne mrzne. Mrzne mi brada, mihalnice, bunda. Všetko.
Na vrchole Hymby. (zdroj: Michal Berec)Po dvoch hodinách sme na zasneženom vrchole, ktorý má 1491 m. Snažím sa spraviť zopár fotiek ale začína mi mrznúť displej a mobil prestáva ísť. Milan môže byť rád, že šiel na záchod ešte v stredisku.
Ďalej už nepokračujeme, je zlé počasie a hrebeňovku rušíme. Máme ale náhradný plán a tým sú neďaleké vodopády. Je to skôr turistické miesto, kde vyberajú vstup zopár hrivien. Všade tam predávali sypané čaje, džemy, bryndzu a korenie.
Smejeme sa na tých divných chutiach, pretože na jednom stolíku má stánkarka vyložené cukríky s príchuťou červeného kaviáru. Miestne Bonpari. Lúčime sa so Zakarpatskou oblasťou, po ceste zastavujeme ešte na kamiónsky šašlík a už nás čaká len cesta domov cez Maďarsko.
Spomeniem ešte supermarket, v ktorom sme sa po ceste späť zastavili. Obchod veľký ako taký trojizbový byt. A má dokonca oddelenia, kde si kúpite sladkosti, tam si ich zaplatíte.
Kúpite si alkohol zaplatíte u ďaľšej predavačky. A takto je tam dokopy 5 predavačiek na jedny potraviny. Keď chcete platiť všetko dokopy, vzniká medzinárodný konflikt. Predavačky na seba volajú. Každá stojí v inom rohu a rátajú môj nákup na kalkulačke.
Nezabudnuteľný obraz. Na hraniciach si robíme srandu, že nás nepustia. V aute si obmotávam šál okolo hlavy a robím zo seba teroristu. Našťastie to nevideli. Ale vtipkovať sa tam moc neoplatí pretože keď nám kontrolovali pasy, zasmiali sme sa len tak na nejakej blbosti.
Chlapík nemal dobrú náladu a tak ich kontroloval dosť dlho. Vraj môj pas skenoval až 4 krát. To bude asi tou fotkou, na ktorej vyzerám ako východný typ. Cesta domov je nekonečná. Ocitám sa v Trenčíne. Vystupujem na nočnom parkovisku oproti gymnáziu a neviem sa zmieriť s tým, že už som doma. Stále sa cítim ako keby som bol ešte tam. Lúčime sa. Bolo to krásne.
Hory. Soljanka. Výhľady. Vodka. Žigulák. Jazykové okienko slovenského a českého jazyka a mnoho ďaľších. Všetko do seba zapadalo. Zažil som tú pravú Podkarpatskú Rus a stretol fajn ľudí. Už pri písaní týchto viet rozmýšľam, kam pôjdem ďalej.
Autor: Michal Berec
