TRENČÍN. Spisovateľ, herec, režisér, zakladateľ a šéf divadla GunaGu Viliam Klimáček napísal a režíroval množstvo úspešných hier, ktoré pravidelne navštevuje veľké množstvo slovenských divákov.
Na besede vo Verejnej knižnici Michala Rešetku, ktorej sa zúčastnili aj mladí študenti dramatického krúžku z Trenčína, stručne predstavil svoju najnovšiu knihu.
Väčšiu časť besedy však tvoril rozhovor o jeho prístupe k divadlu a k tvorbe.
Vodka a chróm: dva paralelné osudy
Dej Klimáčkovej novej knihy s názvom Vodka a chróm sa točí okolo života hlavného hrdinu Romana, v dvoch paralelných líniách.
„V jednej rovine je študentom medicíny, ktorý na ňu rezignuje a živí sa predajom zubných kefiek. V druhej vystupuje jeho alter ego Viktor, ktorého pri demonštrácii v ´89 odsúdia do roly disidenta a zostane žiť v totalitnom štáte,“ opísal dej knihy autor. Kniha teda ukazuje dva osudy hrdinu aj štátu.
Klimáček v súčasnosti píše pre Slovenské národné divadlo, Rozhlas a televíziu Slovenska a naďalej aj pre svoje materské divadlo GunaGu.
Pri písaní aj hraní je podľa neho najdôležitejšie, aby človek v to, čo vytvoril, stopercentne veril.
Klimáček začal písať po absolvovaní štúdií na lekárskej fakulte v Bratislave.
Že medicína nebude oblasťou, v ktorej bude pôsobiť, si však uvedomil už vtedy. Napriek tomu školu dokončil, a postupne sa stále viac venoval písaniu.
Koncom 80. tých rokov so Zuzanou Benešovou a Ivanom Mizerom vytvorili predstavenie Vestpoketka.
Pôvodný plán bol, že sa po predstavení rozpustia.
„Divadlo sme založili len preto, aby sme sa nezbláznili z terajšej reality, ktorá bola príliš ťažká. Stala sa však zvláštna vec. To, čo nám prinášalo obrovskú radosť, si obľúbili aj ľudia,“ opísal začiatky Klimáček.
V písaní hier teda pokračoval aj naďalej. Počas 30 rokov fungovania divadla sa v ňom prestriedalo množstvo hercov, ktorí sú na Slovensku v súčasnosti všeobecne známi.
Začínala v ňom napríklad aj Zuzana Šebová, Petra Polnišová a v predstavení Odvrátená strana mesiaca, ktorú ste tento rok mohli vidieť aj v Trenčíne, účinkovala napríklad aj Emília Vášáryová.
Aj keď sa divadlo postupne vyvíjalo, Klimáčkovým zámerom zostalo písať hry takým spôsobom, aby komunikovali so súčasným divákom.
Jedným z posledných projektov bola hra o Mojmírovi z Veľkej Moravy. Aj napriek tomu, že téma je historická, posunul ju do inej roviny.
„Nemá zmysel spraviť historickú hru, ktorá by nemohla prehovoriť k súčasnému divákovi. Mám rád, pokiaľ má hra presahy a dokáže osloviť každého diváka,“ povedal.
Spoľahnúť sa na svoj názor
Najdôležitejšie je však pre neho pri písaní už od začiatku osobný pocit.
„Som sebec, ale najdôležitejšie je pre mňa, aby som bol s dielom spokojný ja a mal som pocit, že som spravil maximum,“ povedal.
„Pokiaľ ľudia hru prijmú zle, čo sa tiež, samozrejme, stalo, u mňa to nemení nič na tom, že som to napísal najlepšie, ako som vedel.
Preto je dôležité, aby si človek za svojou hrou stál, a bol s ňou spokojný na sto percent,“ povedal.
Takým spôsobom by podľa neho mali pristupovať k práci aj mladí autori.
„Divadlo je nepredvídateľné. Niekedy, keď máme pocit, že sme to zahrali otrasne, diváci sú úplne nadšení.
Na druhej strane sa môže stať aj presný opak. Preto, pokiaľ to človeka baví, jednoducho to musí robiť aj naďalej,“ uzavrel Klimáček.
Viliam Klimáček
Viliam Klimáček sa narodil v Trenčíne. Vzápätí na to sa však rodina presťahovala do Starej Turej. Je vyštudovaným doktorom. Písať začal v 80. rokoch. Počas 30 rokov fungovania divadla napísal približne 60 hier priamo pre Divadlo GunaGU, scenáre k televíznemu sitcomu, filmom, ako aj hrám pre Slovenské národné divadlo. Zo začiatku hrával vo svojich aj cudzích filmoch a predstaveniach. Za konceptuálnu knihu Noha k nohe získal medzinárodnú cenu IBBY. Román Námestie kozmonautov zvíťazil v súťaži Román 2006, bol nominovaný na cenu Anasoft litera a získal Cenu AOSS za rok 2007.
