Pravá zima nastane vtedy, keď Čakovi zamrzne jazyk v ústach. Ticho. To je jediné, čo môže prehĺtať
bez toho, aby dostal zápal hrdla. Bohužiaľ, Čakov jazyk nezamŕza. Nikdy.
Keď sme vyšli z krčmy, začalo husto snežiť. Čako mal starú baranicu, ktorú v krčme niekomu omylom
zobral. Ponáhľali sme sa, lebo Čako obťažoval čašníčku. Strčil jej do úst jazyk. Zamrznutý jazyk. A tá ho
vyhodila. A ja som išiel s ním.
„Určite som sa jej páčil!“
„Určite na teba nezabudne!“
V tej zime sme boli sami. Bol Štedrý večer. Tristopäťdesiaty ôsmy deň v roku. Pre nás však bol úplne
normálny. Bol som opitý. Aj Čako. Aj keď pil menej. Jeho chytalo rýchlo. V troch oknách sa svietilo.
V prvom bolo vidno vianočný stromček, ktorý bol pod ťarchou ozdôb trochu naklonený napravo, v druhom
boli mihajúci sa ľudia a v treťom boli zatiahnuté závesy. Na chvíľu som sa zamyslel a Čako zmizol.
Hľadal som ho, no vzápätí som ho uvidel stáť rozkročeného neďaleko neozdobeného stromčeka.
„No čo zízaš, mal som sa pošťať?“
Bolo mi zle, a tak som k nápoju hneď pridal aj hlavný chod. Utrel som si ústa do Čakovej baranice.
„Počuj, myslíš, že ma má niekto rád?“ Opitému Čakovi nebolo rozumieť.
„Čo?“
„Či je na svete niekto, kto na mňa neserie?“
Bolo mi Čaka ľúto. Žena mu dala kopačky, lebo chodil so mnou. Do krčmy. A tak sa teraz musím
oňho starať ja. A on o mňa.
Zastali sme pred mojím domom. Aspoň ja. Čako ešte stále ide.
„Som doma.“
Čako sa prudko otočil a spadol. Pošmykol sa na vode so zamrznutým úsmevom. Mne slúžila ako zrkadlo,
keď som mu pomáhal vstať.
„A teraz idem odprevadiť zase ja teba,“ povedal mi.
Tichu zrazu narástli ústa. Teda Čakovi odmrzol jazyk. Muž si naťahoval rukavice a žena zamykala
dvere. Z domu za kostolom vybehlo dievčatko v ružovej vetrovke.
Oproti nám kráčala žena v bielom kabáte. Za ňou bola stará žena. Zvráskavené ruky ukryla do čiernej knihy.
Čierne šaty lichotili jej postave.
Aj keď jej oko je pre mužský pohľad navždy slepé. Pod šatkou skrývala vlasy s najtvrdším koreňom. No
neporodili by ani pod najdrahším hrebeňom. Ľudia veria v Boha. Polnočná omša.
„Kar!“ starenka ukazovala na Čaka. „Váš.“
Nerozumeli sme. Boli sme opití, ale až tak nie.
„Čože?“
„Do Silvestra...“
Zmizla v kostole. No my sme nemali rezervované miesto. Lebo sme neverili. Jej. Čako ma opustil.
Povedal, že trafí. Veril som mu.
Na Silvestra som odprevadil Čaka.
MEDZIRIADKY
Medziriadky je kultúrno-vzdelávací literárny projekt, ktorý prostredníctvom rovnomennej literárnej súťaže vyhľadáva talentovaných mladých autorov a autorky. Projekt každoročne vrcholí týždňovým sústredením pre vybraných súťažiacich, ktoré vedú profesionálni kritici, pedagógovia, spisovatelia a dramatici. „Začínajúci autori často nemajú podmienky na rozvoj literárneho talentu v škole i mimo nej. Nechceme mrhať talentami, preto ich hľadáme a rozvíjame.“ Siedmy ročník súťaže vyhlásia v januári 2016.
Autor: KATARÍNA KROKOŠOVÁ (1995)
