Marco, aký problém sa u vás vyskytol?
- Jedná sa o narušené stavce. Trápia ma už dlhšiu dobu. Chvíľami sa to zlepšovalo, no postupne stav smeroval k horšiemu. Poškodila sa mi aj platnička. Doktori stanovili diagnózu s tým, že by to mohlo byť ešte horšie. Mohol by som dokonca skončiť na invalidnom vozíku.
Kedy ste začali mať ťažkosti?
- Už dávnejšie. Ešte pred svetovým šampionátom a tesne po ňom sa stav ešte zhoršil. Hokej je kontaktný šport, neustále sa zrážame, takže som ani nevnímal, kedy sa to presne stalo.
Ako prebiehal váš posledný rok?
- Pociťoval som bolesti a v niektorých situáciách sa mi podlamovali kolená. Pôvodne som si myslel, že sa jedná o prechladnutie. Dva mesiace som nosil bedrový pás, ale stále ma to bolelo rovnako. Zašiel som preto za doktorom, ktorý mi zistil prasknutý stavec. Vtedy sa ešte všetko zdalo byť pomerne v poriadku, nakoľko sa kosť nepohla. Chodil som iba na injekcie od bolesti. Postupom času sa stavec hojil, ale poškodil sa mi aj druh raz. Odvtedy sa situácia prudko zhoršila.
Čo vám povedali doktori?
- Bol som za rôznymi špecialistami. Chrbtica je oslabená a čas hojenia vyčísliť nevedia. Ich rada znela, aby som zbytočne neriskoval. Riešením môže byť aj operácia, ale nerád by som hazardoval so zdravím, keď som si uvedomil jeho cenu.
Dokázali lekári predpovedať aspoň približnú dĺžku liečby?
- Presne ju stanoviť nevedeli. Bude trvať dlhšie obdobie, a preto neviem, či by som bol schopný vrátiť sa späť do hokejového kolotoča. Na druhej strane, ktorý klub by ma chcel po prekonaní toho všetkého... Musel by som fungovať v kľudovom režime, čo sa pri hokeji nedá. Stačí, keď máme cez leto mesiac voľna a ja už cítim po príchode na ľad, že neviem poriadne korčuľovať.
Ako dlho vo vás vrela myšlienka na ukončenie kariéry?
- Posledné mesiace. Uplynulú sezónu som ešte dohral, ale v play-off som sa premáhal cez bolesti. Bolo to náročné. Cez leto som to veľmi necítil. Na začiatku sezóny sa však bolesť stupňovala.
Pretrvávajú u vás problémy aj keď ste už mimo ľadu?
- Bolí ma to, ale menej. Nerobím cviky ako predtým, nie som na ľade.
Isto to nebolo jednouché rozhodnutie...
- Od dvoch rokov hrám hokej. Je to celý môj život. Ukončiť všetko po osemnástich rokoch nie je sranda.
Možno to považovať za definitívny koniec, prípadne by ste rád skúsil nižšie súťaže?
- Môj súčasný stav znamená absolútny koniec, hoci v budúcnosti by som rád pokračoval. Povedať však, že sa určite vrátim, by nebolo rozumné. Ozvalo sa mi viacero ľudí s podobnými problémami, ktorí so mnou súcitia. Keď mi povedali, ako dlho im trvalo liečenie, je to pre hokejistu neprípustná doba.
Máte za sebou krátku kariéru. Čo si v nej najviac ceníte?
- Skvelé boli ostatné majstrovstvá sveta. Už len to, že som sa tam vôbec dostal. Bolo však mnoho momentov, ktoré mi zostanú v pamäti. Veľmi dobre sa mi hralo v Dukle, kde bol hokej zábavou. Zažili sme s ňou množstvo úspechov, ktoré neboli medializované ako naše bronzové medaily z Kanady. Rád by som sa touto cestou poďakoval pánovi trénerovi Bokrošovi a Kaláberovi, ktorí mi veľa dali.
Premýšľate aj nad možnosťou kariéry hokejového trénera?
- Už som nad touto variantou uvažoval a ešte nad ňou premýšľať budem. Hokej je celý môj život. Som fanatikom a neprestanem ním byť. Na druhej strany, asi by som chlapcom závidel.
Na zápasoch Dukly vás teda budeme môcť vídať naďalej?
- Presne tak. A nie len v Trenčíne. Kamarátov mám v rôznych kluboch, takže zavítam aj na iné klziská.
Čo s vami teraz bude v súkromnom živote?
- V podstate sa stále ešte iba hľadám. Bratranec mi dal možnosť pracovať v poisťovni. Inšpiroval ma. O týchto veciach som nemal predstavu. Je to pre mňa nový svet. Minulý týždeň sme mali vianočný večierok a získal som prvé miesto za najlepšieho nováčika v Trenčíne.“
