Piatok, 18. august, 2017 | Meniny má Elena, Helena
POVIEDKA ZO SÚŤAŽE MEDZIRIADKY

Dar

Nestačím si poriadne sadnúť a vyzváňa mi mobil. Svieti na ňom fotka pojašeného chalana s vyplazeným jazykom. Je to vzdialenejší príbuzný, bratranec z druhého kolena. Pred pár rokmi sa s rodičmi odsťahoval na vidiek.

Ilustrácia k vianočnej poviedke Dar.(Zdroj: DB)

Jeho mamina to tam má radšej. Ani sa jej nečudujem. Pri toľkom smogu a znečistení  sa v mestách nedá zdravo žiť. Adam, bratranček, sem občas zavíta za našou bývalou partiou a dakedy, raz za mesiac spolu vybehneme do ulíc.

Síce v poslednej dobe sa nám akosi menej venuje. Mamina zachádza za jeho mamkou a spolu trkocú o živote. Aspoň moja mamina vymení vzduch za čerstvejší. 

„Ahój,“ ozve sa v telefóne mužsky mutujúci hlas. Zazubím sa.

„Čauko, truhlík,“ zatiahnem. „Niečo potrebuješ?“

„Vidieť ťa,“ zachichoce sa. Vždy mi odpovie nejakú sprostosť, to je jeho zvyk. Nepovie hneď, prečo človeka kontaktuje. „Len či by ste nechceli dnes náhodou prísť k nám na návštevu.“

„Zbláznil si sa?“ poviem hlasnejšie. „V pondelok sú Vianoce! Treba nám upratovať, dať do pucu byt...“

„Daj mi tvoju maminu,“ ozve sa teta v telefóne namiesto Adama. Ani chvíľu neprotestujem. Ony dve sa dohadujú, až napokon mamina zloží a oznámi mi novinku. Ideme ku Kováčovcom. Ujo Fero musel dnes ísť do práce, i keď je sobota a teta je sama. Môžem tam ozdobovať perníky s Adamom. Tento rok to on dostal za úlohu. Prevrátim očami. Toto nedopadne dobre.

Bratovi sa nikam nechce ísť. Mama ho dvakrát neprosí, vezme mňa (ja musím ísť!), kabelu a pár koláčov na ochutnávku.

Nám chýba dopiecť už len jeden druh zo šiestich: slonie slzy ku káve. No tie bude/ me robiť až v prvý sviatok vianočný. Cez sviatky pôjdeme istotne k babke a druhý sviatok vianočný k námnik nepríde. Aspoň tak je to v pláne, ale každý rok nás niekto prekvapí svojou návštevou. Preto treba mať pripravené slonie slzy.

Onedlho zazvoníme Kováčovcom na dvere. V nich sa zjaví teta v stredných rokoch v rifliach a svetríku. 

Dlho nás nenapína a pozve nás dnu. Trochu tepla sa vykradlo von z domu kvôli nám.

Vyzujeme a zoblečieme sa v malej predsieni. Ony dve idú do obývačky ku káve a koláčikom, ja automaticky smerujem na druhé poschodie.

Tete to nevadí, aj tak by som tam šla po chvíli. Dupocem po drevených schodoch. Vpálim hneď do prvých dverí. Ocitnem sa v modrej izbe s posteľou prilepenou k stene a nad ňou sú knihy na dlhej polici.

Vedľa toho je napravo skriňa s oblečením a naľavo okno s jedným kvietkom na parapete. Na stoličke za počítačom sedí zelenooký chalan s hnedými vlasmi držiac nejakú knihu v ruke.

Pristúpim k nemu bližšie a uchmatnem mu knihu spred tváre. Niečo zamumle.

Snažím sa prečítať si nádpis knihy. Je tu priveľké prítmie. Zapálim lampičku na nočnom stolíku. „To je tvoja kniha,“ ozve sa namiesto pozdravu. „Tú, čo si napísala ako trinásťročná a podarovala si mi ju k narodeninám.“

„Preboha,“ zaujúkam a hodím ju do smetného koša na papieriky pod jeho stolom. Automaticky to odtiaľ vytiahne, opráši ju od stružliniek a položí na stôl.

„Je to tvoj výtvor. Budem mať na teba navždy pamiatku.“

„Je to katastrofálne,“ takmer kričím. Ako som mu mohla dať niečo také? „Ale budeš mať na mňa spomienku v podobe fotografií.“

Zapozerá sa na fotky. Niektoré sú vytvorené pred niekoľkými rokmi. Sme tam s partiou. Na ďalšej je so svojimi novými priateľmi zo školy, z výletov, z rodinou. S nikým nemá sám fotografiu, len so mnou.

Jedna je spred štyroch rokov, kedy som nosila dva copíky ako Pipi a farebné oblečenie. Adam mal krátke vlasy a tričko Transformers. Obidvaja sa škeríme ako o preteky.

Druhá je zas vonku konaná tri mesiace dozadu, vtedy sme sedeli na múriku a on vytiahol aparát. Vyplazila som mu jazyk a mám prekrížené ruky cez prsia. Prekrývam si nimi znak metalovej skupiny. On tam žmurká a je v popredí.

Jedna je tu ale nová, ktorú som doposiaľ nevidela. Možno minulý mesiac... Sedím Adamovi na chrbte, nohami sa ho pevne držím ako kliešť a usmievam sa od ucha k uchu. On tiež.

„Škoda, že sme sa rozpadli,“ naráža na našu partiu. On je taký sentimentálny rojko. Jeho baba bude asi tá najšťastnejšia pod slnko.

„To nevadí. Základ, že sme každý šťastný.“

„Chcem ti niečo ukázať,“ povie a odbehne preč. Neviem, či som nemala ísť za ním. Po chvíli sa sem dotrepe so stoličkou. Káže mi sadnúť si na ňu a obidvaja čučíme na monitor. Pustí mi video z karnevalu zo škôlky. Pobehujem tam v detskej plienke s cumlíkom v ústach, modrou čiapočkou a usmievam sa do kamery. Niekto sa ma pýta za koho som oblečená.

„Za malé bábätko,“ ziape môj piskľavý hlások. Nechutne sa špáram v nose. Fuj, to čo som bola za hnusné decko? Lenka sa na videu niečím napcháva a má špinavé ústa.

Je v kostýme lienky. Vyzerá rozkošne. Priam na spapanie.

Adam vyzerá vtipne. Je za nejaké superhrdinu v čiernom plášti a pokrikuje po všetkých deťoch. „Ja som Čierly Adam a ochlánim moju lienocku Lenočku a sestelničku Ajú.“ 

Vtom sa kamera otočila na pochutiny a záber sa prerušil. Začnem sa smiať na plné hrdlo. Nedokážem s tým prestať. Kto by sa nesmial z Čierneho Adamka? Veď ledva vtedy vedel rozprávať. Mal totiž problémy s komunikáciou a chodil k lokopedičkám. Jeho večným trápením bolo písmenko R.

„Aké sme to boli pojašené deti,“ poznamená Adam.

„My ešte aj sme,“ štuchnem ho do rebier.

Chvíľu len tak sedíme a hľadíme na fotografie. Adam pustí „naše“ pesničky. Potichu sa nesú vo vzduchu a vchádzajú nám do uší. Je to veľmi príjemné. Uvoľním sa a mysľou mi prebleskujú staré spomienky ako padajúce hviezdy. Jedná rýchlo preletí a zmizne z obzoru, druhej pozorujem dolet do samého konca.

Sedieť len tak s dobrým priateľom a zároveň bratrancom je k nezaplateniu.

„Donesiem nám niečo pod zub.“

Jedným očkom sledujem, ako odchádza preč. Klipkám očami. Viečka sa mi zošmykujú nadol. Nie je dlho preč. Dvere sú pootvorené, nemusím mu ich ísť otvoriť. V ruke má misku s orieškami v bielej čokoláde. Zvýsknem.

„Ty vieš, čo mám rada.“

„Spomenul som si na teba, keď som bol v obchode. No nekúp to pre sesterničku.“

Pichne ma pri srdci. Takto ma už veľmi dlho nenazval. Asi odvtedy, čo mu to zakázal Michal. Pravdupovediac žiarlil na Adama. Ako deti sme mali k sebe s Adamom lepší vzťah, omnoho dôvernejší ako s bratom. Niečo sa zlomilo, asi diaľka, to odlúčenie. Tá dedina nie je od nás ďaleko. Cítim sa hrozne. Mohla som mu niečo prichystať na Vianoce. V hlave mi to hučí na plné obrátky.

„Potom ti dám vianočný darček,“ vyhŕknem skôr, ako si stihnem túto vetu dobre premyslieť. Adamovi sa rozžiaria oči. Vycerí zúbky a potiahne sa za rukáv. „Vážne?“

„Niečo pre teba mám,“ klamem ako sa dá, „len nie tu.“

„Ja pre teba nič nemám...“ chcela som mu k tomu niečo povedať. Ibaže otvorí poličku a vyberie z nej malú škatuľku zo zlatníctva. Pevne ju zviera v dlani. Postávam uprostred izby ako debilko. Pesnička sa akurát zmenila do veselej ľudovky. Adam sa ku mne obráti a dá mi tú škatuľku.

Od prekvapenia sa aj pozabudnem poďakovať a otvorím to. Vnútri leží strieborný náhrdelník. Zaochkám. Je nádherný. Vytiahnem ho von na svetlo.

Je tu aj malý medailónik a na ňom je niečo napísané. Obrátim to k svetlu a bruškom prsta prejdem po vrytých písmenkách do chirurgickej oceli. THANUP. Päť obyčajných písmen, no pre mňa znamenajú veľa. Je to kombinácia mien Thalia a Anup.

Thalia je postava z Percyho Jacksona, Anub z knihy Kronika rodu Kanovcov. Anuba poznať aj ako egyptského boha smrti.

Človek by si povedal: veď sú to len postavy. Pre nás dvoch to nie je len tak hocičo. Obidvaja tieto série milujeme a teraz to skombinoval a venoval mi to. On, človek vôbec nemajúci trošku citu pre kreativitu a daruje mi niečo také. Som vážne šokovaná.

Objímem toho ťulpasa okolo krku. „Ďakujem.“

„Niet za čo,“ objatie mi opätuje.

„Ani si to nezaslúžim. Muselo to byť drahé.“

„Neboj sa, nebolo. A zaslúžiš. Aspoň budeš mať pamiatku. V septembri ma hodláš opustiť. Je to už aj k tvojím narodeninám. Ja viem, mal som ti to dať neskôr. Nemôžem ti ísť zajtra narýchlo kupovať darček pod stromček. V tom zhone by som vybral nejakú koninu.“

Usmejem sa a dám mu zapnúť mi prívesok na krk. Chladná oceľ mi spočiatku prekáža. Rýchlo si na ňu privyknem. Spískal niečo veľmi pekne.

„Neboj sa, v septembri ťa neopustím. Len sa vzdialim,“ poznamenám.

„Podľa teba stredná škola masmediálnych štúdií v Bratislave nie je ďaleko? Uvidíme sa maximálne cez

prázdniny a Vianoce...“

„Keď ma tam príjmu,“ preruším ho.

„Oni ťa tam vezmú. Na to dám krk!“

„Môžu mi povedať aj nie. Všeličo ma môže donútiť ostať v Prešove.“

Vykúzli krivý úsmev na svojej tvári. „Nemysli pesimisticky. Nedes sa budúcnosti. Diaľka nie je problém a ani financie. Budeš tam na internáte. Síce sa tam dejú kadejaké nechutné veci, ale ty by si nemala spadnúť do tých nemravností. Nájdeš si tam fajn partiu a pôjde to. O ničom nerozprávaš, len o tej škole. Prinajhoršom ostaneš pri mne.“

„Pôjdem s tebou na drevinu?“ zhrozím sa. Neviem si samú seba predstaviť ako drevárku.

„Spoločne sa vyberieme za cukrárov, alebo pekárov.“

Zatrilkujem. „Len to nie! Pri nás zhorí aj krupica.“

„Vidíš, môžeš mi pomôcť ozdobovať perníky,“ spomenie si. Chytí ma za ruku a ťahá dole do priestrannej kuchyne. Prebehneme popri rodičoch a uchmatneme pre seba niekoľko koláčov. Na stole v kuchyni je rozrobená cukrová poleva v dvoch sáčkoch v pohárikoch. V troch pekáčoch sú naukladané malé perníky. Stromčeky, domčeky, kométy, snehuliaci... To všetko sa tu vyskytuje. Pred robotou si odskočím na záchod. Nájdem tam časopis na zemi. Začítam sa doň na bielom tróne. Nie je záživný, nejaký o motokrosoch.

Nie som vyhľadačkou adrenalínu, preto položím časopis na svoje miesto.

Spláchnem a po chodbe sa naspäť zakrádam k medovníkom. Vchodové dvere sa rozrazia a ujo Ferko vstúpi dnu. Mohutný chlap s baranicou na hlave sa na mňa pozrie.

„Dobrý.“

„Ahoj, Karolínka,“ ujo zloží dve krabice na vešiakovú stenu a ma objíme. Všetok vzduch zo mňa vytlačil von. „Ako sa mi máš, kráska?“

„Výborne, a vy?“

„Som unavený,“ pošúcha si čelo.

 „Sily máte dodnes ako za dvoch mladých. Drevo ste nosievali sám s Adamom.“

Zachechce sa. „Bývavalo. Teraz už nevládzem jak dakedy. Staroba ma o chvíľu poznačí. Vrásky sa mi robia. Ej, zamlada sa žilo lepšie. Nohy neboleli, dievčence sme naháňali, do vojny sme narukovali. Holubička, len ty bež za našim Adamom. Tu máš.“ Vloží mi to náručia obidve krabice. Jedna je od vajíčok.

Druhú neviem identifikovať.

„Vajca daj Adamovi šturic do chladničky a jablučkové výživy sebe vezmice a zjedzte. Naj vám chutia.“

Poďakujem sa a zdúchnem k bratrancovi. Vajíčka odložím ja. Okamžite si vyberiem jednu výživku a položím ju na linku. Teraz na ňu nemám chuť. Zoberiem si ju domov. Domáce výživy sú veľmi chutné a výživné. Nikdy nedám dopustiť na ich chuť a obsah vitamínov.

Adam ju hneď tíska do hlavy. Ozdobil za ten čas až jeden perník. Poleva je stečená na tácke a vôbec sa to nepodobá na nejaký výtvor. Chytám sa práce. Beriem polevu a striekam ju na medovníkový stromček. Vytváram na ňom vianočné bombuľky a lamely.

Dierka na sáčku je akurát. Dobre sa mi s tým pracuje.

Zdobím jeden medovník za druhým. Adam nestíha sledovať moje ruky. Umyje špinavú lyžičku aj zavárací pohár.

Pridá sa ku mne a obidvaja usilovne makáme. Pár medovníkov sa nám nepodarilo. Chcela som ich umeleckejšie skrášliť. Dopadlo to divne a nepripomínalo to absolútne nič.

Adam dopomohol k ich likvidácií a zmizli v jeho ústach. I ja som ich ochutnala. Chutia lahodne, pečivo je veľmi jemné a vláčne.

Chutia po mede a privolávajú vianočnú náladu. Adam si pospevuje Rolničky. S radosťou sa k nemu pridám. Dva hlásky sa vznášajú po kuchyni a spríjemňujú si večer. 

Polevu nemusíme dorábať. Vyšla skoro presne na všetky, len tri perníky sa nám zvýšili čisté. Vyhladili sme dôkazy a aj tie zdúchli preč do našich dromedárov. Necháme ich trošku odstáť na vzduchu a pobalíme ich do plastových dóz. Adam do každej dózy dá aj kúsok chleba.

„Prečo to tam dávaš?“ zabodnem pohľad do pečiva.

„Tak sa to má robiť. Perníky sú chutnejšie a nestvrdnú. Tvoja mamka to tak nerobí?“

„Nie, vidím to prvýkrát v živote.“

„Ó, áno. Tie perníky mamina piekla pred dvoma týždňami a dnes som sa rozhodol ozdobiť ich. Odležané každému viacej šmakujú. Na ďalší rok to tak skúste. Nebudete to banovať. Stačí malý kúsok, netreba tam rvať kusiská chleba.“

Človek sa večne učí. Nikdy by mi niečo také nenapadlo. Adam je dedinský chlapec. Pozná všetky babské rady a zlepšováky pre delikátnejšie pokrmy. Častejšie sa zvŕta v kuchyni pri koláčoch. Ja obľubujem skôr varenie. Polievky, palacinky, lievance-to je moje! Nepohŕdam ani cukrárstvom. Aj v tom smere sa dokážem uplatniť. Ibaže... Adam je Adam.

Skočím pozrieť sa na ich živý stromček do obývačky. Je nádherný, stojí v črepníku plnom vlhkej hliny.

Oživil celú izbu a skrášlil ju svojou existenciou. Na stromčeku sú všelijaké gule. Prevažne sú to tie staršie, ešte spred deväťdesiatych rokov. Visia na ňom aj čokoládové kolekcie a salónky. Nesmú chýbať ani penové cukríky a venčeky. Sviečky zatiaľ nie sú zapojené v elektrike. Ešte sa nenarodil Ježiško. Musíme si trochu počkať. Uvidíme, aký stromček zajtra vytvoríme s bratom.

Pochválim tete výzdobu. Vymenila aj obrus a obraz. My sa neponáhľame s výzdobou. Máme vo zvyku pripravovať Vianoce deň pred Štedrým dňom. Jedine môj maličký stromček v detskej izbe si zhotovím o týždeň skôr, no tento rok je to ináč. Mala som v pláne urobiť ho dnes. Ešte stále tak môžem učiniť.

„My už pôjdeme domov,“ počujem maminu. Zoberiem si výživu, strčím ju do vrecka a rozlúčim sa s ujom a tetou. Adam ma ide odprevadiť až k autu. Mamina odomkne štvorkolesového tátoša. Adam mi otvorí dvere. Posadím sa a zatvorím ich. Stiahnem okienko a pošlem mu vzdušný bozk.

„Nie je ti zima?“ Bratranec tu stojí v tenkom svetríku. Snehu nenapadlo ani zo tri centimetre. Pár vločiek v povetrí sa roztopilo. Zem ostala holá. Prešov nebude mať veľa snehu tieto Vianoce.

„Iba trochu,“ odvetí. Vtisne svoje pery do mojich vlasov. Zaškerím sa.

„Ďakujem.“ Trochu si rozopnem koženku a prstami prebehnem po prívesku. Oči sa mu zalesknú.

Akoby sa chystal plakať. Rozcitliviem sa. Odvrátim zrak a zamávam mu na rozlúčku.

 


  1. Turnianka vydala ďalšiu rozprávkovú knižku Foto 444
  2. Jedenásť gólov Melčíc-Lieskového, šláger kola v Novej Vsi skončil nerozhodne 343
  3. RONA CUP: Gašparovič zostrelil Cháberu 230
  4. S opravou historického mlyna začnú už na jar + FOTO Foto 197
  5. Platia výstrahy pred vysokými teplotami 164
  6. Hokejisti Dukly začali Rona Cup výhrou 73
  7. Študenti vyrobili pre chlapcov špeciálne autíčka 73
  8. Trinásť gólov v Brestovci, hodové body zostali v Tr. Jastrabí 61
  9. Dávajte si pozor! Vieme, kde bude hliadkovať polícia 60
  10. Po ročnej pauze opäť trenčiansky turnaj Rona Cup 59

Najčítanejšie správy

Trenčín

Turnianka vydala ďalšiu rozprávkovú knižku

Témy druhej rozprávkovej knihy sa zmenili, zvieratká zostali rovnaké.

RONA CUP: Gašparovič zostrelil Cháberu

Včera sa začal tradičný hokejový turnaj Rona Cup - Memoriál Pavla Demitru. Dukla doň vstúpila úspešne.

S opravou historického mlyna začnú už na jar + FOTO

V zachovalom 250-ročnom mlyne vznikne informačné centrum. Mesto na rekonštrukciu získalo viac ako 140-tisíc eur.

Platia výstrahy pred vysokými teplotami

Teplota vzduchu môže dosiahnuť počas piatkového popoludnia až 33°C.

Blízke regióny

Dráma v Chynoranoch. Policajtom sa podarilo zachrániť samovraha

27-ročný Marián stál na streche a tvrdil, že chce skočiť.

Polícia dostala hlásenie, v centre Prievidze hľadali bombu

Neznámy páchateľ upozornil políciu na hroziace nebezpečenstvo, neudal však konkrétne miesto.

Posun v dráme na Košovskej: Polícia začala trestné stíhanie na neznámeho páchateľa

Na Košovskej ceste došlo k dráme, kedy páchatelia brutálne zbili muža a zapálili kanceláriu.

Rušeň sa zrazil s kamiónom, šofér z Turecka nerešpektoval STOP-ku +foto

Nehoda sa stala ešte včera popoludní na železničnom priecestí v Dunajskej Strede. O nehode už informovali aj policajti.

V belgickom Essene majú Žilinskú ulicu. Aj vďaka Petrovi Saganovi

Flámske mesto pomenovalo ulice v novej štvrti po partnerských mestách.

Všetky správy

Teroristi zaútočili v Barcelone, zahynulo najmenej 13 ľudí (minúta po minúte)

Dodávka vrazila do davu ľudí v centre mesta. K útoku sa prihlásil Islamský štát.

Španielska polícia zastavila druhý útok, zabila päť útočníkov

Pásy s výbušninami zastrelených mužov boli atrapami.

Ak si kúpite kuracinu v Tescu, môže vás zastaviť esbéeskár

V niektorých predajniach dáva Tesco bezpečnostné prvky nielen na alkohol, ale aj na mäso.

Vodopád uprostred dediny patrí medzi najkrajšie na Slovensku

Lúčanský vodopád na Liptove bol vyhlásený za Národnú pamiatku.

Zabíjala v momente orgazmu. Aj dnes by bola Sharon Stone jediná, kto by si na to trúfol

Základný inštinkt sa dal nakrútiť len bez pudu sebazáchovy.

Kam vyraziť