Strachovali sa natoľko ,že si vymýšľali všemožné zákony. Náš hrdina sa narodil v presne takomto svete.
Jeho meno znelo Atila Slovák. Ako mu otec vždy rozprával, mal sa volať Peter.
Lenže cirkev zakázala všetky sväté mená v strachu, že sa boh nahnevá a zničí náš celučičký svet. A kvôli ďalšiemu zákonu mulo byť dieťa pomenové do 30 sekúnd, inak sa navždy stane nesvojprávnym.
A jediné, čo Atilovmu otcovi vtedy napadlo, bolo toto meno. Ale Atila sa nehneval. Hlavne nie o piatej. V tej hodine to bolo totiž zakázané.
Netrápila ho v škole ani šikana, pretože veľa detí malo v škole maďarské meno. Atila chodil do škôlky, neskôr do chlapčenskej školy, po referende ho preradili do školy pre homosexuálov a hermafroditov a po zistení ,že ani do jednej skupiny nepatrí, na vojenské gymnázium.
Potom nastala trojdňová vojna, ktorá skončila jej zakázaním. Atilu teda preložili do školy pre slovenské deti s maďarskými menami. Ako som už hovorila, táto anomália bola pomerne častá.
Síce Atila prestupoval každý deň na inú školu, mal krásne detstvo. A i popri všetkých zákazoch si dokázal nájsť v tejto ťažkej dobe lásku.
Volala sa Libuše Skočkálová. Mala čierne havranie vlasy. Korienky ale prezrádzali, že bola pôvodne ryšavá. Štúdiá vedcov ibaže dokázali, že rašavý ľudia majú sklon mať ryšavé deti , preto sa táto farba zakázala.
Atila s Libušou bol práve na prechádzke a dostali sa do hovoriacej zóny, kde sa nemuseli báť ,že by vyplašili chránené mikroorganizmy.
„Počúvaj ,Libuše. Vieš, že ťa mám rád,“ začal nervózne Atila. V hovoriacej zóne nikdy nevedel, čo má povedať. No v tej tichej by rozprával od svitu do mrku.
„Áno Atila?“ otočila sa na neho s úsmevom jeho priateľka. Atila preglgol. Buď teraz alebo nikdy, presviedčal sa. Kľkol si teda na jedno koleno a vytiahol oranžovú krabičku , v ktorej sa ukrýval prsteň s cukríkom ,keďže diamanty až príliš ilegálne žiarili.
„Vydáš sa za mňa?“ spýtal sa a prestal dýchať. Libuše ani nestačila odpovedať a Atilu polapili mocné ruky. Masívne ruky mali nechty zastrihnuté podľa najnovších noriem, takže to boli policajti.
Viedli ho na najbližšiu policajnú stanicu, ktorá nebola príliš ďaleko, pretože podľa zákonníka 831 má na zvýšenú bezpečnosť vplyv hlavne zodpovedný úrad. Čiže dnes je na každej ulici policajná stanica.
Atilu doviedli až pred sudcu, ktorý sa zo zákona usmieval a nosil modrý talár. A síce sudca mal na tvári úsmev,
Atilove prečiny čítal ľadovým tónom: „ Kľaknutie si na zem, priznanie lásky na verejnosti, prerývané dýchanie, nervozita a potenie. Ako mi to vysvetlíte pán Slovák?“
„Žiadal som svoju priateľku o ruku,“ priznal sa obvinený. „Aha! Takže ďalší prečin, žiadanie o končatinu. Hotový škandál!“ vyhŕkol sudca.
Zrazu ho zlapil jeden policajt a odviedol ho. Atila si až neskôr uvedomil, že nemôžete kričať na osobu ,ktorú poznáte menej ako 2 dni. Na jeho miesto zasadol nový štátny pracovník. Tento raz to bola žena, a síce mala krátke, na ježka ostrihané, sivé vlasy a mierne pristrihnutý rednúci fúz nad hornou perou, dlhé mihalnice sa prikláňali k faktu ,že to bola žena. Kritickým pohľadom si prezrela Atilov trestný register.
Kútiky sa jej nebezpečne mykali. Keby sa teraz prestala usmievať porušila by zákon. Nakoniec odhalila svoje oslnivé zuby ,ktoré boli na hranici s medzou žiarivosti.
„Dve hodiny a desať minút vo väznici, pán Slovák,“ vyhlásila tónom, ktorý nestrpel pripomienky. Atila teda zvesil hlavu a nechal sa viesť policajtmi do hromadnej cely. Steny väznice hrali všetkými farbami a mäkkučký koberec príjemne šteklil bosé nohy.
Vo vnútri sa nachádzali najrôznejšie hlavolamy, krížovky, sudoku, omaľovávanky a iné vládou schválené časopisy.
Atila si sadol na zem , natiahol sa po prvých krížovkách. Vyžadovali si rúžovú farbu a ceruzku hrúbky B8. Po polhodine to vzdal a sadol si na pohovku.
Náš hrdina sa snažil nevypadať príliš sklesnuto ,aby tu nezostal ešte dlhšie. Zrazu sa dvere cely otvorili a jeden z tunajších zamestnancov zavolal jeho meno. Atila zmätene hľadel na hodinky.
Veď ešte nemohol prejsť jeho trest. Za mrežami ho čakala Libuše. Hneď sa k nej rozbehol. Chcel ju objať, vystískať ju tak, až pustí dušu. Ona však vystrčila ruku. Týmto jednoduchým gestom si ho držala ďaleko od tela.
„Čo sa deje?“ opýtal sa zarazene Atila.
„Čo sa deje?“ zopakovala jeho otázku priškrteným hlasom Libuše. „Skôr čo sa s tebou deje, atila!“
„Čo by sa malo diať?“
„Zmenil si sa Atila, príliš si sa zmenil. Už si ťa nemôžem vziať,“ povedala chladným hlasom. Ani na sekundu sa jej nezachvel hlas ,čo by naznačilo, že k nemu chovala hlboké city.
„Zmenil? Ja?“ vypleštenými očami na ňu hľadel a nenachádzal slov.
„Áno, ty. Je z teba teraz kriminálnik, naničhodný zločinec. Snáď odo mňa neočakávaš, aby som žila s tebou na úteku s vedomím, že môžem každý deň prísť o život , alebo skončiť vo väzení?! Nie, Atila. Mrzí ma to. Takto by som nedokázala žiť. Zbohom, môj milý.“
Libuše sa k nemu natiahla a jej jemný parfém mu udrel do nosu. Libušine pery sa iba zľahka otreli o jeho červené líca a navždy Atilu opustili.
Ostal tam stáť, bez dychu a zadržiaval slzy. Pri ňom stál policajt a úpenlivo pozeral na hodinky. Zrazu zdvihol hlavu a chytil Atilu za plece.
„Za tých desať minút nedýchanie vám ,bohužiaľ, musím pripísať ďalších pätnásť minút.“
MEDZIRIADKY
Medziriadky je kultúrno-vzdelávací literárny projekt, ktorý prostredníctvom rovnomennej literárnej súťaže vyhľadáva talentovaných mladých autorov a autorky. Projekt každoročne vrcholí týždňovým sústredením pre vybraných súťažiacich, ktoré vedú profesionálni kritici, pedagógovia, spisovatelia a dramatici. „Začínajúci autori často nemajú podmienky na rozvoj literárneho talentu v škole i mimo nej. Nechceme mrhať talentami, preto ich hľadáme a rozvíjame.“ Siedmy ročník súťaže vyhlásia v januári 2016.
Autor: KATARÍNA ŠPALKOVÁ (1999)
