Komunistická strana Československa (KSČ) nebola ešte ani v období prelomových udalostí vo východnom bloku na jeseň 1989 ochotná deliť sa o moc.
Podľa slov historičky z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied Maríny Zavackej, dlhodobou tvrdou politikou voči svojim kritikom si strana sama zablokovala možnosť pôsobiť v priebehu novembra 1989 ako vierohodný partner na rokovanie s opozíciou.
V Poľsku sa pritom už v júni 1989 konali parlamentné voľby aj s účasťou opozičného hnutia Solidarita.
V Sovietskom zväze sa tiež v tomto období podľa Zavackej v médiách otvorene diskutovalo napríklad o gulagoch, ale aj o rozšírenej korupcii a o inom nezákonnom konaní straníckych orgánov, pričom tieto témy boli u nás ešte stále tvrdo cenzurované.
"Vedúcu silu strany, teda svoju vládu, si KSČ zakotvila rovno do ústavy, preto otvorene uvažovať o deľbe moci bolo z
podstaty protizákonné a pre funkcionára likvidačné," uviedla Zavacká.
V Československu podľa nej oficiálne fungovali pred rokom 1989 v rámci Národného frontu štyri politické strany:
KSČ, Československá strana lidová, Strana slobody a Strana slovenskej obrody.
"Tie by mohli formálne zabezpečiť pluralitu riadenú komunistami, ale takáto možnosť sa nevyužila.
Svoje sny, ba aj dohody o návrate k moci mali aj skupinky komunistov vylúčených v roku 1968, tie však po dvadsiatich rokoch neboli realistické.
V Prahe existovala iniciatíva MOST, ktorá sa v réžii Michala Horáčka a Michaela Kocába usilovala o nadviazanie kontaktu s vládou Ladislava Adamca, no fakticky sa im to podarilo až v týždni po 17. novembri.
Protestujúcich v roku 1989 pevne nespájal žiaden konkrétnejší program, okrem zrušenia železnej opony," opísala vtedajšiu situáciu historička.
Podľa Zavackej sa komunistický režim nevyrovnával s ideou možnej straty moci ľahko a medzi zvažovanými možnosťami bolo aj násilné potlačenie občianskych demonštrácií.
"Dňa 21. novembra teda predsedníctvo Ústredného výboru KSČ povolalo do Prahy jednotky Ľudových milícií.
O pár hodín generálny tajomník Miloš Jakeš toto rozhodnutie zrušil, no i tak 22. novembra ráno bolo v Prahe pripravených na zásah asi štyritisíc milicionárov," uviedla.
To, že k zásahu nakoniec nedošlo, pripisuje historička obavám režimu, že každý ďalší brutálny zásah by sa stal v očiach verejnosti zásahom moci proti "ľudu", o ktorom jeho predstavitelia tvrdili, že ho reprezentujú.
Vedenie štátu tiež dostalo jasné signály z Moskvy, že tentoraz, na rozdiel od roku 1968, pomoc očakávať
nemôžu," dodala Zavacká.
Autor: db
