NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Desaťtisíce vyvraždených a splynovaných žien z celej Európy v koncentračných táboroch, ktorých názvy dodnes vzbudzujú hrôzu. A už iba zopár žijúcich, ktoré nacistické peklo prežili na vlastnej koži.
Mnohé z nich podali otrasné svedectvá, ktoré na miestach smrti prežili. Ďalšie však svoje traumatizujúce spomienky nedokázali vysloviť ani desiatky rokov po oslobodení spoza ostnatých drôtov odkiaľ nebolo úniku.
Desivé spomienky na hrôzy vyhladzovacích táborov si zobrali so sebou navždy do hrobu.
Novomešťanku odvliekli do Buchenwaldu
Buchenwald, koncentračný tábor, ktorý nacisti vybudovali už v roku 1937 na vrchu Ettersberg iba 9 kilometrov od nemeckého mesta Weimar. Pre Novomešťanku Desanku Tausovú sa stal najväčším symbolom krutosti zo strany bytostí, ktoré si pomenovanie človek nezaslúžia. Nacisti ju zo Slovenska odvliekli do lágru pre jej židovský pôvod.
„Pozri, toto bolo moje „meno“. Ja som bola pre nich iba číslo,“ prízvukovala Desanka Tausová pri vyhrnutom rukáve a vytetovanom čísle na predlaktí, ktoré bolo zreteľné aj po vyše šesťdesiatich rokoch po oslobodení z koncentračného táboru. Pri spomienke na Buchenwald sa jej vždy zaleskli slzy v očiach a zovrelo hrdlo. S hrôzami, ktoré zažila a videla na vlastné oči, nechcela traumatizovať iných ľudí.
Až do najvyššieho veku čiperná trénerka gymnastiky v Novom Meste nad Váhom rozdávala iba radosť a energiu.
„Ostalo to navždy vo mne, každý deň, každá minúta, každý krok v koncentračnom tábore. Boli to dlhé okamihy života, ktoré ani desiatky rokov nedokázali vytlačiť z mysle. Mala som vtedy šestnásť rokov,“ spomínala Desanka Tausová, ktorá zomrela v roku 2012. Je pochovaná na novomestskom cintoríne.
Hrob Desanky Tausovej v Novom Meste nad Váhom. (zdroj: MARTIN ŠIMOVEC)Dozorkyňa mučila aj tehotné ženy
V Buchenwalde, v ktorom Desanka Tausová prežila najťažšie chvíle života, zahynulo približne 56-tisíc väzňov. História ponúka svedectvá, na ktoré Novomešťanka nemala síl spomínať.
V Buchenwalde boli na väzňoch vykonávané pseudovedecké pokusy. Väzni boli cielene infikovaní infekčnými chorobami, následne na nich nacisti testovali vakcíny.
Jednou z najväčších beštií tohto tábora bola Ilse Kochová, manželka riaditeľa tábora Karla Otta Kocha. V roku 1944 sa počet násilne odvlečených prudko zvyšoval. Ilse Kochová, psychopatická sadistka, túto situáciu využívala na týranie väzňov a väzenkýň.
Z kože potetovaných väzňov si nechávala vyrábať tienidlá na lampy. Špeciálnym bičom so žiletkami dokázala mnohokrát umlátiť tehotné ženy na smrť. Ilse Kochová nemohla mať deti, čo stupňovalo jej nenávisť voči tehotným ženám.
Podľa svedectiev si stôl jedálne vyzdobila sťatým hlavami väzňov, do priehľadných nádob si odkladala orgány povraždených. Kochová bola po skončení vojny odsúdená na doživotie a v roku 1967 spáchala vo väzení samovraždu. Jej manžela na prelome rokov 1941-1942 odsúdili za korupciu a finančné podvody a „vlastní“ ho krátko pred koncom vojny v apríli 1945 zastrelili.
Tehotná Priska oklamala Mengeleho
Neuveriteľný životný osud mala Priska Löwenbeinová a jej dcéra Hana Berger Moran. Tá sa z USA v uplynulých dňoch vrátila na Slovensko, aby vyrozprávala osud svoj a svojej matky.
Tú spolu s manželom Tiborom odvliekli v dobytčích vagónoch na jeseň 1944 do najväčšieho nacistického koncentračného tábora Auschwitz II-Birkenau (Osvienčim).
V brušku Prisky Löwenbeinovej sa už vtedy druhý mesiac vyvíjalo telíčko Hanky. Krátko po príchode stála tvárou v tvár voči nacistickému lekárskemu monštru nosiacemu meno Josef Mengele. „Ste tehotná, krásavica?,“ opýtal sa Mengele Prisky Löwenbeinovej. Iba zlomok sekundy delil Prisku pred odchodom do plynovej komory, kde končili životy väčšiny tehotných žien. „Nein,“ odvetila Priska, ktorej klamstvo napokon zachránilo život i život ešte nenarodenej dcérky.
Svoje rastúce bruško dokázala niekoľko týždňov ukrývať veľkými šatami vyfasovanými po niektorom z väzňov, ktorý skončil v plynovej komore. Svojho manžela, s ktorým ju dovliekli do vyhladzovacieho tábora v špinavých dobytčích vagónoch, budúca matka už nikdy nevidela. Tibor Löwenbein zahynul pri jednom z pochodov smrti krátko pred koncom vojny.
Bruško ukrývala pod veľkým kabátom
Životná energia a sila zachránila Prisku pred prezradením a istou smrťou. Jej schopnosť tvrdo robiť bola pre nacistov motívom presunúť ju pracovať do továrne. 10. októbra 1944, dva týždne po príchode do Auschwitz II-Birkenau, ju nechal Mengele po selekcii preradiť na nútené práce do Freibergu.
„Keď som bola malá, mama o tom veľa nehovorila. Mama žila pre dnešok, pre každý nový deň. Keď som mala dvanásť rokov, opýtala som sa mamy, prečo mám ako miesto narodenia uvedený Freiberg,“ povedala dnes už 70-ročná Hana Berger Moran.
Práve do Freibergu dopravil vlak vtedy už na kosť vychudnutú budúcu matku Prisku s postupne rastúcim bruškom.
Vo Freibergu strávila sedem mesiacov a všetkými možnými spôsobmi ukrývala tehotenstvo.
Zväčšujúce bruško zahaľovala pod veľkým čiernym kabátom, ktorý si priniesla ešte z Osvienčimu.
„Dvanásť rokov po narodení mi mama vysvetlila, čo sa vtedy udialo. Dozvedela som sa, že v koncentračných táboroch zahynuli aj moji starí rodičia a otec. Povedala mi všetko o koncentračných táboroch, ktoré so mnou v brušku i na rukách po narodení prešla,“ pokračovala Hana Berger Moran.
Malá Hanka vážila 1500 gramov
Priskino tehotenstvo prezradila česká spoluväzenkyňa, keď zbadala počas umývania začiatkom apríla 1945 jej tehotenské bruško a hysterickým krikom privolala dozorcov. Češka sa obávala, že za trest vyvraždia celú skupinu žien. Priska tehotenstvo priznala, do pôrodu jej ostávalo niekoľko dní.
Dozorcovia ju nemohli poslať nazad do Osvienčimu, pretože ten 27. januára oslobodila Červená armáda. Nezastrelili ju, nechali ju žiť.
Priska 12. apríla na drevenej doske vo fabrike porodila malú Hanku. „Priska v čase pôrodu nevážila viac ako 32 kilogramov. Hanka mala pri narodení 1500 gramov. Matka bola vyhladovaná na smrť, žila iba na tekutej diéte. Pred pôrodom pracovala sedem dní v týždni a 12 hodín denne s ťažkým náradím,“ povedala Wendy Holdenová, ktorá osudy niekoľkých žien preživších svoje tehotenstvo i pôrod v koncentračných táboroch zachytila v knihe Odsúdení prežiť.
Autorka knihy potvrdila, že prežiť peklo koncentrákov a porodiť v ňom zdravé dieťa bolo obrovským šťastím spojeným s množstvom pozitívnych náhod.
„Šťastím bolo pridelené voľnejšie oblečenie, vyhla sa aj týfusu, ktorý bol čoraz rozšírenejší,“ pokračovala Holdenová.
Predstavovala si snehové vločky
Hankina mama Priska prišla pred narodením dcérky už trikrát o bábätko. „Nedokážem pochopiť, ako mama dokázala prežiť všetky tieto útrapy. Vnímam to ako zázrak, jednoducho to tak malo byť. Mamička mi počas celého života hovorila, že ja som ju ochraňovala. Tvrdila, že tým, že ma čakala, že som ju chránila pred chorobami,“ pokračovala Hana Berger Moran. Podľa slov dnes už 70-ročnej Hanky jej mama celý život myslela
iba pozitívne a žiadne ťažkosti si nikdy nepripúšťala.
„Otcove posledné slová, ktoré povedal mame pri rozlúčke v koncentračnom tábore Osvienčim boli – mysli iba na krásne veci. Mama sa snažila aj počas krutej zimy vo Freibergu vnímať krásu snehových vločiek, predstavovala si detské tváre a tešila sa, že sa narodím. Kľúčom k zázraku bol jej optimizmus, veľká chuť žiť a zároveň obrovské šťastie,“ povedala jej jediná dcéra Hanka. Priska prežila Osvienčim, zatajenie tehotenstva ju zachránilo pred plynovou komorou, zvládla i pôrod dcérky v tábore vo Freibergu. Nasledoval však ďalší transport.
Stretla sa so svojím záchrancom
V apríli 1945 postupne kapitulujúce Nemecko chcelo zahladiť všetky stopy po koncentračných táboroch. Mnohí zomierali na nekonečných pochodoch smrti, tí čo nevládali, boli na mieste zastrelení.
Dva dni po narodení Hanky naložili nacisti matku s dcérou do vlaku smerujúceho sedemnásť dní do koncentračného tábora v Mauthausene. V dôsledku už pravdepodobne nefungujúcej plynovej komory prežila aj posledné dni v zajatí v Mauthausene. Ten 5. mája 1945 oslobodili Američania.
„Keď som po emigrácii do Izraela v roku 1968 a následnom odchode do USA žila v zámorí, mama ma poprosila nájsť našich záchrancov v mauthausenskom koncentračnom tábore. Našla som jednotku, ktorá bola súčasťou 3. Pattonovej armády. Americký vojenský lekár, ktorý mi v Mauthausene zachránil život, už dávnejšie zomrel. Ale dokázala som sa spojiť s medikom, ktorý ma odviezol do nemocnice. V roku 2005 som sa s ním po prvýkrát stretla, obaja sme plakali. Žiaľ, v roku 2010 tiež zomrel,“ dodala Hana Berger Moran. Jej statočná mama Priska zomrela v roku 2006 a je pochovaná v Bratislave.
Hana Berger Moran pri návrate na Slovensko. (zdroj: MARTIN ŠIMOVEC)Mengele sa utopil v Brazílii
Hana Berger Moran sa do Osvienčimu nikdy nevrátila. „Vrátila som sa však do Mauthausenu, kde som sa po sedemdesiatich rokoch stretla s Evou Clarke a Markom Olskym, ktorí mali rovnaké osudy ako ja. Narodili sa v koncentračnom tábore,“ povedala Hana Berger Moran. Ani Josef Mengele sa na miesta svojich neľudských pokusov v Osvienčime nevrátil. Po úteku tesne pred jeho obsadením 17. januára 1945 pôsobil v koncentračnom tábore Gross-Rosen, kde uskutočňoval pokusy na sovietskych zajatcoch s bakteriologickými zbraňami.
Po vojne unikal do rodného Bavorska. Po krátkom zajatí a administratívnych chybách bol prepustený a v roku 1949 ušiel do Argentíny. Zo strachu pred lovcami nacistov menil svoje pôsobiská. Z Argentíny odišiel do Paraguaja a odtiaľ do Brazílie.
Tu žil pod falošným menom. 7. marca 1979 ho počas plávania v oceáne neďaleko Sao Paulo ranila mŕtvica a utopil sa. Lovci nacistov objavili jeho pochované telo až po šiestich rokoch a 6. júna 1985 ho exhumovali. V roku 1992 ho definitívne identifikovali na základe DNA jeho syna Rolfa.
