Zišla sa tu skoro celá naša rodina. Ja som očami blúdil po tvárach, ktoré som v tom zatuchnutom šere len ťažko rozpoznával. Všetci mali bledé tváre, strnulé pohľady a zvraštené nosy – možno od zápachu nedostatočného zisku, na ktorý toľko čakali.
Od otcovej smrti. Slová závete obkľúčili čas i priestor našich tiel. Každý z nás rozmýšľal nad tými slovami. Slovami, ktoré nás všetkých – mňa a mojich príbuzných – jedným šmahom vydedili.
Keď právnik dočítal testament, posledné slovo poriadne zarezonovalo. Nečujne si razilo cestu pomedzi nás. Von. „Toto je moja posledná vôľa.“
Hmmm... akoby sa všetko zmenšilo, bezohľadne okresalo na štyri hlásky. Vôľa.
Pobúrenie z vydedenia sa dalo vycítiť v každom prešľapnutí, potiahnutí nosom či v plytkých nádychoch mojej rozložitej tety. To my sme mali zdediť tie milióny!
Z ničoho nič som sa rozosmial. Zvuky šialenca rýchlo dozneli, keď som pocítil na sebe viac ako desať zlostných párov očí.
On sa z toho smeje? On?! Všetko som im mohol čítať priamo z mysle.
Chamtivé srdcia. Starý dom a milióny, pozemky, haciendy, polia, o ktoré prišli – to z nich vysalo posledné známky človečenstva. Kto je to vlastne človek? Bez lásky?
Pomalé kroky príbuzných prechádzali okolo mojej váženej osoby.
Samé zamatové obleky a vznešené rozstrapatené čipky s manžetami. Bolo mi z toho na vracanie.
Čo sa nikto neteší, že dedičstvo prešlo na dobré účely? Na charitu – pomoc deťom?!
Staručký blázon. Na prahu smrti nám začal rozprávať samé nezmysli.
V jeho očiach sme videli iba ľútosť a bezmocnosť, presne tie veci, ku ktorým by sme sa uňho za jeho života nedokopali.
Každý z nás bol podobným strojom. Fungovali sme tak už veľmi, veľmi dlho.
Vlastne nechápem, čo ma z toho stavu vôbec prebralo. Bol to šok z vydedenia? Strach o budúcnosť? Zvláštne precitnutie.
Nadýchol som sa a vyšiel z domu, v ktorom nezostalo nič, len nábytok a prach.
Možno po prvýkrát som sa cítil slobodný. Bol to taký neznámy pocit. A predsa jeden z tých, ktoré vás prinútia prehodnotiť celý váš život.
Rozhodol som sa zmeniť ho. Začal som radosťou.
Odopol som si čierne sako, zahodil kravatu a skočil do veľkého, zakrytého bazéna.
Možno to nebolo múdre. Ale človek rád zaplatí za to, aby sa znovu narodil...?
MEDZIRIADKY
Medziriadky je kultúrno-vzdelávací literárny projekt, ktorý prostredníctvom rovnomennej literárnej súťaže vyhľadáva talentovaných mladých autorov a autorky. Projekt každoročne vrcholí týždňovým sústredením pre vybraných súťažiacich, ktoré vedú profesionálni kritici, pedagógovia, spisovatelia a dramatici. „Začínajúci autori často nemajú podmienky na rozvoj literárneho talentu v škole i mimo nej. Nechceme mrhať talentami, preto ich hľadáme a rozvíjame.“ Siedmy ročník súťaže vyhlásia v januári 2016.
Autor: MATÚŠ STANISLAV BABČAN (1994)
