TRENČÍN. Čaro ľudových tradícií v knihách Jozefa Lehockého znovu objavujú folklórne súbory i široká verejnosť.
Hudobník, tanečník, choreograf, zberateľ, editor. Jedno súvisí s druhým, ale ak by ste k sebe mali priradiť len jeden z týchto atribútov, ktorý by to bol?
- Editor. Je to ten, kto pripravuje dielo na vydanie. Aby sa dal význam tohto slova priradiť k mojej osobe, teda aby som mohol pripraviť moje publikácie, bolo potrebné absolvovať činnosti, ktoré obsahujú prvé štyri slová v otázke.
Venoval som sa aktívne hudbe a tancu, viem sa pýtať, rozprávať sa o hudbe, speve a tanci s muzikantmi, spevákmi a tanečníkmi.
Takéto informácie sú základom práce choreografa a zberateľa a editor ich písomne spracuje.
Po vyučení za strojného zámočníka ste absolvovali priemyslovku v Dubnici nad Váhom a technickú vysokú školu v Bratislave. Aké paralely vidíte medzi technikou a folklorizmom?
- Dobre hrať na hudobný nástroj a tancovať na vysokej úrovni – za tým je veľa hodín poctivej, náročnej prípravy a potom aj takej práce.
Za technickou prácou strojára sú náročné predmety v štúdiu a konkrétny merateľný výsledok. V technických tvorivých činnostiach je okrem toho nutné mať nápad, ako riešiť problém. Nápad je jedným z podstatných komponentov pre výsledok, čiže dobrú choreografiu. V technickom výskume i zberateľskej práci folkloristu a editovaní je dôležité mať systém, takže paralely medzi technikou a folklorizmom sú tesné.
Kam siahajú vaše umelecké začiatky?
- Moje muzikantské pôsobenie v cimbalových a zábavových kapelách, v mestskom estrádnom orchestri či sprevádzanie speváckeho zboru, bolo na amatérskej úrovni. Neodvážim sa naň vzťahovať náročnejšie umelecké posúdenie. Začiatkom v tejto oblasti je absolvovanie hudobnej školy na husle a harmoniku v Trenčíne.
Tancovať som sa učil v súbore Trenčan pod vedením profesorky Eleonóry Kubalovej. Pre každého Lúčničiara, ktorý sa po odchode z Lúčnice venoval choreografickej tvorbe, bol viac ako vzorom profesor Štefan Nosáľ.
Možno aj to mi pridalo na odvahe prijať ponuku na založenie súboru Brezová v Brezovej pod Bradlom, kde sme po skončení môjho štúdia spolu s manželkou pracovali a viedli súbor.
Choreografii ste sa popri hudbe a tancu začali venovať pomerne skoro. Znamená to, že už v mladosti ste zatúžili po výraznejšom podpise pod dianím na javisku?
- Už počas štúdia na priemyslovke bolo považované za samozrejmé, že keď tancujem v Trenčane, musím to vedieť naučiť aj iných.
Do reprezentačného programu školy som nacvičil dievčenské karičky a ruský tanec. Mladíckou nerozvážnosťou bolo postavenie choreografie z východného Slovenska v súbore Kopaničiar v Myjave. Vtedajší vedúci súboru zdvihol moje sebavedomie s presvedčením, že keď tancujem v Lúčnici, tak to musím vedieť.
Napodiv, tanec zostal v repertoári súboru niekoľko rokov. V súbore Brezová išlo o serióznu tvorivú prácu, hoci popri zamestnaní náročnú. No darila sa nám. V roku 1972 sme získali hlavnú cenu za objavnosť na československej súťaži súborov.
Bez čoho si neviete predstaviť tvorbu a nácvik choreografickej kompozície?
- Takto postavená otázka zahŕňa širokú problematiku, môže sa týkať rôznych tanečných žánrov. Kvalifikovane by na ňu vedel odpovedať pedagóg z Vysokej školy múzických umení. Vztiahnem ju na slovenský ľudový tanec a moje poznatky a skúsenosti.
Pre prácu choreografa by mali byť východiskom vedomosti o tanci, ktorý chce inscenovať, o tanečných motívoch, priebehu tanca, priebehu tanečnej príležitosti – zábavy, pobavenia pri harmonike, obchôdzky s tancom po dedine, či o spoločenských zvyklostiach v minulosti.
Tam je veľa využiteľných vecí i hotových nápadov. Ale keby aj všetko poznal, bez invencie by výsledok nebol dobrý.
Keďže ste účinkovali vo viacerých slovenských umeleckých súboroch, vrátane Lúčnice, môžete porovnávať. Ktorý na vás zapôsobil najsilnejšie – či už z hľadiska regionálnych špecifík alebo profesijného rastu?
- Každý v niečom. Ľudové tradície mi boli blízke a trocha známe z domáceho prostredia. Moji rodičia vyrastali na dedine, počúval som o tom doma. V Trenčane som sa k nim dostal z inej strany.
V Techniku som mal možnosť poznať rôzny spôsob tvorby choreografie i práce s interpretmi dvoch osobností – pani Hedy Šimonekovej a pána Viliama Grusku.
Účinkovanie v Lúčnici bolo pre mňa vysokou školou, najmä keď si ma profesor Nosáľ vybral za asistenta pri tvorbe a réžii programu folklórnych súborov, taktiež pri tvorbe a nácviku záverečnej choreografie na celoštátnej spartakiáde v Prahe v roku 1965.
Síce som si z toho dôvodu o rok predĺžil štúdium, ale stálo to za to.
Desaťročia ste pôsobili na viacerých folklórnych festivaloch. Zaiste sú medzi nimi niektoré, pre vás s prívlastkom nezabudnuteľné.
- Je ich naozaj veľa. Napríklad na Krajských slávnostiach piesní a tancov v Krakovanoch v roku 1967 (teraz folklórny festival Myjava) sme v spolupráci s manželmi Kubalovcami pripravili vôbec prvý program dedinských folklórnych skupín zo západného Slovenska. Bol uvedený aj vo Východnej. V roku 1969 pri príležitosti 25. výročia SNP nechýbala v programe vo Východnej choreografia Juraja Kubánku Kuruci.
Po bojovej téme a tancoch so šabľami nasledoval v závere nezabudnuteľný prednes básne Mor ho! v podaní národného umelca Viliama Záborského. Hľadisko povstalo a zostalo ticho.
Symbolika proti sovietskemu vojsku, prítomnému na Slovensku, bola viac ako zrejmá. V programovej rade nám vtedy nebolo všetko jedno.
Kedy a kde ste začali realizovať výskum v oblasti tradičných prejavov ľudovej kultúry?
- Prvé výskumy som začal robiť v Brezovej pod Bradlom. V mestečku a okolitých kopaniciach som získal veľa materiálov, ktoré som potreboval pre tvorbu programu v súbore.
Okrem rozhovorov s pamätníkmi som si občas zahral aj na zábavách s cimbalovou kapelou s vynikajúcim kopaničiarskym primášom Jánom Petruchom.
Pri takej hudbe bývali ešte zábavy, ako voľakedy – chlapi si rozkazovali zahrať do tanca. Videl som tance a priebeh zábavy v autentických podobách.
V neskorších rokoch som robil výskum v iných regiónoch západného Slovenska pre potreby práce v iných súboroch i pre publikovanie.
Na Topoľčiansku som použil netradičnú metódu. V spolupráci s tamojším osvetovým strediskom som podnietil vznik niekoľkých dedinských folklórnych skupín. Získal som tak možnosť zatancovať si s dobrými tanečníkmi a potom tance aj podrobnejšie opísať.
Hodiny strávené v domácnostiach pri získavaní prameňov nepochybne dokresľujú životné osudy pamätníkov i okolnosti, za ktorých boli spomienky zaznamenané.
- Keď som v Radošine hľadal informátorov, o jednej pani hovorili ako o dobrej speváčke, ale že o zábavách asi nebude vedieť hovoriť. Od narodenia krívala. Na zábavy chodila pozerať, do tanca ju však mládenci nebrali.
Bola veľmi dobrá pozorovateľka, asi s fotografickou pamäťou. Do podrobností mi popísala, ako sa tancovalo. Vedela opraviť nielen ako sa partneri držali pri tanci, ale aj prevedenie tanečných motívov.
Ste autorom desiatich publikácií z edície „Ľudové piesne, spevné a tanečné tradície trenčianskeho Považia“. Komu sú určené?
- Moje publikácie sú zdrojmi základných informácií k témam ľudový tanec, spev a hudba vo všetkých súvislostiach. Spätnú väzbu mám rozsiahlu. Čerpajú z nich folklórne súbory, detské i mládežnícke, spevácke skupiny.
V dedinách v nich nachádzajú informácie o udržiavaní či obnovovaní ľudových tradícií ako súčasti súčasného spoločenského života.
Obsahujú informácie pre výučbu regionálnych tradícií na školách. Sú tiež študijnou literatúrou na katedrách vysokých škôl s etnologickým zameraním.
Autor: autor pracuje vo Verejnej knižnici Michala Rešetku
