Plavec

S vrátničkou si tyká už dlhé roky; bicykel zamkol pred budovou a zámok skontroloval dvakrát. Páči sa mu, že za lístok platí hodnotu presne jednej mince.

Vždy ju má schovanú v zadnom vrecku nohavíc. Ukazovákom ju posúva do okienka.

Občas mu vypadne z ruky – smeje sa, že skáče rybičku. Dnes sa iba lenivo ponorila do vody.

A on, vyzúva si topánky, na chvíľu si nevie spomenúť, či nemá na ponožkách dieru, kráča do šatní, batoh drží za uško a červená sa, dúfa, že si vrátnička tie ponožky nevšimla.

V sprche si prechádza prstami po tmavej koži, chce ju vyžehliť, ale iba sa viac krčí. Pupok mu zmäkol, odkedy v ňom topil svoje muchy.

Iba lýtka má pevné, lýtka a ramená, švihne rukami dozadu a potom dopredu, smutne sa uškŕňa, muchy sú preč, iba motýlik mu stále ostane.

Plávať sa naučil sám. Najprv iba splavoval rieku za dedinou v koryte, trčali mu z neho nohy a ten splav nestál za nič, zakaždým sa prevrátil tam, kde bolo miesto vody iba bahno a potom tam sedel, blato mu uschýnalo na tele a ísť domov sa neodvážil.

Neskôr sledoval starších chlapcov, ako plávajú v jazere.

Najvyšší, Anton, chodil s vystrčenou bradou a hrdzavým nožíkom vo vrecku. Sprevádzal ho pes, nemecký ovčiak, siahal mu po lakte a chlapec ho volal stále inak, Laba, Noro, Obluda, Blšiak, Kapitán, a on, Kamoško, Chlpáč, Šarik, stále pribehol a oblizoval mu kolená.

Sledoval túto dvojicu aj s ich bandou a po nociach sa občas pocikával, najprv plával do stredu jazera a potom späť, na brehu mu Anton páral nohavice vreckovým nožíkom a ovčiak stál pripravený pri ňom, Bingo, skoč, pes skáče, a on sa budí s plačom.

Prvýkrát bude v jazere plávať až na ďalšie leto. V decembri sa pod Antonom Majanským, deväť rokov, prepadne na tom istom jazere ľad.

Chlapca pochovajú do štvrtého radu, a jediný, kto si to miesto nebude pamätať, bude jeho pes, ľahne si na breh zamrznutého jazera a skučí, ľudia z dediny ho volajú domov, Čumák, Astor, Papuľa, poď, a nakoniec ho musia odtiaľ vziať sami – zamrznutého ho zakopú za kurínom.

Staré panie ešte dlho dovolia chlapcom z Antonovej bandy, aby im kradli ovocie a hádzali kamienky do sliepok, niektorým otcovia aj prvýkrát v živote nalejú za pohárik.

On bude prvýkrát plávať; suší sa na slnku nahý a rybára s dcérou zbadá, až keď sa tí začnú nahlas smiať.

Červená sa pred ňou ešte do jari.

Dáva pozor, aby sa nepošmykol. Minulý mesiac si požičal DVD, bol na ňom nový film, jeden z tých, ktoré takmer nikto nevidel a aj v kine ich premietajú iba pre filmový klub; pamätal si jednu scénu, obrazovka ostala čierna, bolo počuť iba zvuky, príliš výrečné zvuky, muž kráčal po schodoch a potom sa z nich skotúľal, bolo počuť buchot a na konci výkrik, keď sa kosť rozlomila na polovicu.

Pamätal si to aj po mesiaci, keď sa snažil nespadnúť. Voda na kachličkách bola už studená a vlasy s kúskami cudzej kože mu ostávali na chodidlách. 

Vrátnička ešte nezapla rádio, keď si naťahoval gumičku s kľúčom od skrinky na členok. Jeho kosti boli ticho.

Jeho matka bola ticho. Jeho otec nebol.

Sťahovali sa do mesta, lebo po Antonovi Majanskom pomrelo v dedine príliš veľa ľudí, a už ani to pálené, odkedy Konrád nevládze, nie je to, čo bývalo.

Tešil sa na mestskú plaváreň. Matka ho dokoncazapísala na plavecký krúžok, každú stredu po škole, chodil domov až po šiestej a zaspával už pri stole nad prívarkami, pretože mama odrazu varila iba tie, zachutili jej, a ozaj rôzne, prívarky každého druhu, šošovicový, fazuľový, hrachový, tekvicový, kupovala k nim tvrdý čierny chlieb a čerstvé vajíčka. 

Raz k fazuľovému nakrájala šunku na hrubé plátky a osmažila ju, vtedy si všimol, aké má strapaté a mastné vlasy, dobrú chuť, otec išiel niekam von a za chvíľu sa vráti.

Keď sa otec vrátil, jeho kosti kričali. Mama miešala už studený prívarok, sedemkrát v smere hodinových ručičiek, sedemkrát proti smeru.

Uvar už aj niečo normálne, kto to má dookola jesť, pred synom ju bozkával na ústa, odopol jej z krku zlatú retiazku a z uší vybral náušnice; odišiel. Dáš si ešte?

Na druhý deň ide miesto školy do prázdnej plavárne, ľahne si na chrbát do pruhu, nad ktorým je zrkadlo a snaží sa zachytiť prvý náznak toho, že sa jeho telo začína rozmáčať a miznúť.

Kedysi sa pred plávaním rozcvičoval; postavil sa na skokanský stupienok a naťahoval si svaly, nosil vtedy modré plavky a snažil sa nevšímať si školáčky, ako ho sledujú zo spŕch.

Plával potom všetky štýly, ale najradšej motýlika, a najmenej prsia, doplával a potom čakal s vrátničkou na manželku, kým si vysuší vlasy.

Vchádza rovno do bazéna, rúčkuje po schodíkoch. Tento týždeň boli už tri pohreby, dokonca jeden plavec, Igor Múčka, nikdy neboli priatelia, starší chlapec za ním stále zaostával o niekoľko sekúnd.

Nakoniec si otvoril so ženou galantériu; priestory už dcéra vypratala a dúfala, že si ich niekto čo najskôr prenajme.

Voda má v ten deň skvelú teplotu; ponorí si pod ňu hlavu a vlasy zahladí dozadu. Ležal na zemi, keď sa mu narodila sestra.

Bude tam ležať aj potom, keď príde za ním, kožu bledú po matke budú prekrývať ovčie kiahne, a ona, natiahne ruky, veľmi ma svrbia, pofúkaj mi ich, prosím, ležal tam a fúkal a malá sestra ho miešala čajovou lyžičkou.

Večne sa bude báť, aby mu ju otec neprehral v kartách.

Dostane kŕč a musí zastaviť pri kraji, hnevá sa sám na seba, a potom sa na sebe musí zasmiať, schuti, musí sa chytiť za brucho a tak sa smeje ďalej, pozerá sa pritom von z okna na mesto, ktoré si celkom obľúbil, a ktoré sa od neho pomaly učilo starnúť, pouličné lampy, hojdacie mosty, cyklistické trasy, kaviarne, videl ich ako v kŕči hádžu na zem svoje tiene, a smial sa ďalej.

Už od rána sa nevedel rozhodnúť, čo si uvarí na obed. Dobrú chuť, braček, naši išli niekam von a za chvíľu sa vrátia, sestra mu naberá hustú kapustnicu, je takmer ako prívarok, usmeje sa a vezme si od nej lyžičku. Dlho si tu nebol.

Iba nedávno skončila sezóna, a boli sme dlho aj u Zitinho brata, vieš, že sme tu teraz málo... Ako sa vám darilo? 

Myslíš plávanie? Mal som problémy s tým kolenom, ale Zita bola dvakrát prvá. Je skvelá, mala by si ju vidieť, rozosmeje sa a začne sestre rozprávať o Zite, o Zitiných lýtkach, o Zitiných vlasoch, o Zitiných prvých miestach, a sestra si sadá oproti a večeria kapustnicu s ním.

O niekoľko hodín sa vrátia rodičia, mama si rovno líha do postele a otec sa ku nim so smiechom pridá v kuchyni, otvorí tašku a z nej vyletí bažant, si tupý ako tvoja matka a stváraš rovnaké hlúposti, raz skapeš v tom bazéne, ako malý Majanský, keď spadol do jazera, sestra vypľuje kapustnicu a splašený bažant lieta po kuchyni, rúca riad v dreze a nové poháre, a tie zvuky, otec sa smeje, až sa musí posadiť.

A jeho syn, pozerá na neho, čo tak čumíš, keby si robil radšej niečo ako poriadni chlapi, smeje sa, a on pozerá radšej na splašeného bažanta; myslí pritom na Zitu, ako sa prvá dotkla okraja bazéna.

Po Múčkovom pohrebe, keď odišla už aj jeho žena, ostal ešte na cintoríne. Vyšliapal na kopec a polial Zitine nezábudky.

O dva rady vyššie vymenil kvety rodičom. Začínala mu byť zima, zapol si čierny kabát až po krk, odrazu, telefón, chvíľu ho nevie nájsť, oci, šéf mi možno dá voľno na tvoje narodeniny a budem vedieť prísť, tak dúfam, musím už bežať, lebo mi končí obedná, skrýva ho naspäť do vrecka a nezastaví sa pohľadať na Zitinom hrobe svoje priezvisko.

Cestou dolu ešte prešiel štvrtý rad, ale ani Antona Majanského nenašiel. 

Neodváži sa už plávať motýlika; spomenie si, ako sa mu snívalo s nemeckým ovčiakom, na moč a pot a strach, na odpor, keď mu slaná voda tiekla po chrbte, dvíha telefón a prihára mu mäso, otec, mama nedýcha, generál mu strháva kožu z tváre, a on sa, našťastie, budí, jeho rodičia spia a nič si nevšimnú.

Líha si na chrbát, do pruhu, nad ktorým je zrkadlo, a jeho ruky sa začínajú rozmáčať a miznúť.

Autor: Nicol Hochholczerová (narodená 1999)