Irena Brežná: Švajčiari do určitej miery podľahli imidžu ideálnej krajiny

TRENČÍN. V pondelok 12. októbra sa vo Verejnej knižnici Michala Rešetku konala beseda so spisovateľkou, novinárkou a prekladateľkou Irenou Brežnou. Predstavovala slovenský preklad svojej knihy Nevďačná cudzinka, ktorá cez príbeh o emigrácii 15-ročného dievčaťa do Švajčiarska s odvahou nastavila zrkadlo vtedajšej spoločnosti.

Kniha získala Literárnu cenu Švajčiarskej konfederácie a plánujú ju preložiť do ďalších jazykov. Beseda bola ďalšou z cyklu Spoznávame Trenčanov.

Emigrácia v 70. rokoch

Brežná vyrastala v Trenčíne v dome starých rodičov. Pre okupáciu ale po štúdiu na gymnáziu v Bratislave v roku 1968 emigrovala s rodičmi do Švajčiarska. Práve toto obdobie má spoločné s hrdinkou knihy. Brežná mala však vtedy 18 rokov.

Príbeh sa začína pri príchode na hranice novej krajiny. Opisuje zidealizovanú predstavu jej mamy o novej krajine, ale aj to, že sa dievča už od začiatku prejavuje ako človek, ktorý vždy vyjadrí svoj názor. Túto vlastnosť má hrdinka knihy spoločnú aj s autorkou.

„Švajčiari získali imidž ideálnej krajiny, a sami mu do určitej miery podľahli. Dostatok peňazí zároveň prispieva k tomu, že sa začali ako mnohé ďalšie krajiny považovať za vyvolený národ,“ povedala. 

Preto, keď niekto príde spoza dunajských močiarov ako utečenec a začne humorným a skeptickým spôsobom opisovať ich spoločnosť, je tu možnosť zlého konca,“ povedala Brežná. 

Brežná hovorí, že podcenila švajčiarsky zmysel pre humor. Knihu prijali veľmi dobre a autorka odvtedy absolvovala množstvo čítaní nielen po Švajčiarsku. Negatívne reakcie však zažila tiež. Spomenula Slovenku, ktorá sa jej na jednom čítaní vo Švajčiarsku spýtala, či sa ešte neintegrovala do spoločnosti, pokiaľ píše týmto spôsobom.

„Keď som prišla do krajiny, panoval tu názor, že utečenci majú splynúť so spoločnosťou a máme zo seba urobiť Švajčiarov, čo znie absurdne a nikto v podstate nevie, čo to znamená. 
Neskôr sa to zmenilo na integráciu a nakoniec to prešlo do participácie. To znamená, že si človek môže nechať svoju osobnosť a vytvárať si ju z vlastných prvkov a do spoločnosti sa aktívne zapája a spolupracuje s ňou,“ povedala.

Jedna z vecí, ktorá ju na krajine vtedy šokovalo, boli práva žien. „Napriek veľmi vrelému prijímaniu utečencov z Čiech a Slovenska, v  70. rokoch vo Švajčiarsku ženy ešte nemali volebné právo. Treba si preto uvedomiť, že aj Švajčiarsko má svoje chyby a nie je úplne bez problémov,“ povedala.

Dve roviny knihy

Paralelne s príbehom dievčaťa je v knihe aj mozaika z približne 20 príbehov práve prichádzajúcich utečencov. 

Keďže Brežná aj v skutočnosti robila ich tlmočníčku, videla množstvo situácií. Ich veľkým problémom je, že ešte nevedia nemecký jazyk a napriek tomu, že v krajine chcú veľmi zostať, len s ťažkosťou sa im darí tlmočiť určité kultúrne rozdiely do slov. 

„Keďže som zažila situáciu aj z pohľadu utečenca, situáciu som chápala z oboch strán,“ povedala.
Dôležité je podľa nej tiež, že človek môže byť väčším prínosom pre krajinu, pokiaľ si ponechá samého seba a svoju osobnosť. Pocit, že do krajiny skutočne patrí, získala, keď jej za knihu udelili štátnu literárnu cenu. 

„Pokiaľ raz niekto má byť občanom krajiny, nemôže sa báť kritizovať jej systém a otvorene o ňom hovoriť. Mám pocit, že veľa prisťahovalcov si myslí, že pokiaľ ich krajina prijala, majú byť vďačný a byť ticho. Nemyslím si, že je to správne, v podstate to človeku berie kritické myslenie. 

Pokiaľ ho raz krajina prijala a je jej občanom a nie hosťom, má mať tie isté práva aj povinnosti. Myslím, že pokiaľ by afgánsky utečenec na Slovensku začal verejne kritizovať slovenský systém, asi by to tiež nebolo úplne jednoduché. Bolo by zaujímavé sledovať, ako by sa k tomu postavila slovenská spoločnosť,“ povedala.

Irena Brežná sa pred napísaním prvého románu venovala hlavne reportážam z kritických oblastí, najmä z Čečenska, kde v čase vojny pracovala ako vojnová korešpondentka. 

Publikovala v svetovo známych a uznávaných časopisoch. Zapojila sa tiež do mnohých projektov zameraných na ľudské práva a feminizmus. 

Približne vo veku 30 rokov opísala detstvo v čase socializmu v Trenčíne v knihe Na slepačích krídlach. 

Voľne na ňu nadväzuje práve kniha Nevďačná cudzinka. V nemčine ju vydala v roku 2012. Prekladu od Jany Cvikovej sa dočkala tento rok. 

Kniha vyvolala pozitívne ohlasy vo Švajčiarsku aj v zahraničí. Od jej vydania cestuje a predstavuje ju v mnohých krajinách.