TRENČÍN. V novej knihe sa dozviete napríklad aj to, že posúvanie si dôležitých mestských funkcií v rámci rodiny a príbuzenstva funguje už veľmi dlho. Autor hovorí, že kniha je v podstate sondou do života významných trenčianskych rodov 17. storočia.
Prečo ste sa venovali práve tejto téme?
– Ako študent som spracovával históriu jedného z trenčianskych rodov. Vtedy som sa zblížil s históriou regiónu a jeho dôležitými, no zabudnutými rodinami. Tiež som zistil, že Trenčín má dobre zachované pramene zo 17. storočia. Preto som sa rozhodol spracovať širšie zameranú tému.
Vyberali ste rody podľa nejakých kritérií?
– Musel som vyselektovať tie najdôležitejšie. Hlavným kritériom boli vzájomné príbuzenské väzby, vďaka ktorým sa význačnejšie rodiny udržiavali pri moci počas viacero generácií. Zároveň som musel sledovať postoje jednotlivých mešťanov k celospoločenským udalostiam, ich majetkový stav, náboženskú orientáciu a veľa ďalších kritérií, ktoré hýbali spoločnosťou v 17. storočí.
Skúmali ste aj samosprávu Trenčína, bola v niečom špecifická?
– Určite áno. V 17. storočí nemalo mesto tribúna ľudu ani mešťanostu. Tieto funkcie boli vtedy v iných uhorských mestách úplne bežné a aj celkom dôležité. Vyskytlo sa tu tiež viacero špecifík, ktoré sa týkali voľby, spôsobu obsadzovania a kompetencií niektorých nižších, najmä hospodárskych úradníkov.
Prečo to bolo inak u nás?
– Myslím, že vďaka absencii väčších komunít cudzincov. V Bratislave alebo Trnave boli pomerne značne zastúpení Maďari i Nemci. Tí so sebou priniesli aj určité zvyklosti zo svojich krajín a miest. V Trenčíne bolo len zopár talianskych, maďarských alebo chorvátskych rodov. Komunity však neboli natoľko silné, aby sa tu niečo z ich zvykov udržalo.
Mali odlišnosti v Trenčianskej samospráve aj nejaké následky?
– Kompetencie, ktoré v iných mestách boli zverené jednému úradníkovi, si v Trenčíne prerozdelili viacerí. Spomínal som, že tu absentoval tribún ľudu, ktorý inde viedol voľby. Z Trenčína však nevieme, kto ho v tejto úlohe zastúpil, keďže sa nezachovali pramene.
Ktorá kapitola bola pre vás najzaujímavejšia?
– Veľmi ma zaujalo obdobie, ktoré nasledovalo po odhalení Magnátskeho hnutia, teda sprisahania najvyšších hodnostárov krajiny, ktoré poslúžilo ako vhodná zámienka na presadzovanie panovníckych záujmov v kráľovských mestách. Išlo najmä o rekatolizáciu mestskej správy.
Podarilo sa to?
– Postupom času do Trenčína posielal panovník svojich komisárov, ktorí dozerali na priebeh volieb. Mali postupne zvyšovať počet katolíkov v mestskej správe. Práve tu je vidieť zlom v riadení mesta. Od počiatku 17. storočia až do 70. rokov boli v úradoch len evanjelici, ktorí si tvorili vlastné príbuzenské siete a napomáhali si tak k zisku úradov. Potom ich vonkajšie okolnosti vytlačili z mestskej správy a postupne ich nahradili katolíci. Najprv neboli evanjelickým meštianstvom akceptovaní a nemali zázemie. Preto si postavenie začali budovať tak, že sa spájali s pôvodnými rodinami a až následne medzi sebou. Bolo veľmi zaujímavé sledovať, ako tieto rodiny postupne napredovali.
Prečo bolo pre panovníka výhodné, aby boli v rade katolíci?
– Keď chcel presadzovať svoje záujmy v slobodnom kráľovskom meste, bolo veľmi nevýhodné mať tam oponenta. Tieto mestá tvorili jeho ekonomické zázemie a predstavovali tiež oporné vojenské centrá. Potreboval od nich peniaze nielen na financovanie vojska, ale i fungovanie štátu ako takého. Preto mal záujem dosadiť svojich ľudí do čela miest, aby ich mal pod kontrolou.
Dá sa povedať, že sa takto systematicky dosádzajú ľudia z rodín do úradov už dlho?
– Čiastočné výskumy, ktoré máme aj z ostatných uhorských miest naznačujú, že sa táto stratégia využívala v podstate všade. Tým myslím aj ostatok Európy. V rámci toho, že si mestské elity posúvali funkcie, jednoducho platia určité zákonitosti a pravidlá. Systém fungoval celé stáročia na akýchsi nepísaných pravidlách.
Vystúpil niekto proti tomu, aby sa takýmto spôsobom dosádzali ľudia?
– Nie, nakoľko to bolo pre každého zainteresovaného výhodné. Ostatné meštianstvo nedisponovalo takou mocou, aby to mohlo zmeniť. Podobný systém fungoval aj na panovníckom dvore Habsburgovcov, kde sa často uzatvárali sobáše priamo medzi pokrvnými príbuznými. Tým sa docielilo, že v rodine zostávali majetky aj funkcie. Príbuzenské manželstvá boli v minulosti prítomné aj v dedinskom prostredí, bol to teda všeobecne akceptovaný a zaužívaný jav.
Aký je podľa vás najväčší prínos knihy?
– Kniha je odlišná a dôležitá v tom, že prináša celkom nový pohľad na dejiny, a to prostredníctvom akejsi „zákulisnej politiky“. Kniha tak objasňuje zamlčané súvislosti, ktoré majú značný dosah na správu mesta, ale i zmýšľanie a každodennosť najsilnejšej vrstvy.
Vyzdvihnúť treba tiež to, že Trenčín má takúto monografiu ako jediné mesto na Slovensku, čím sa zaraďuje k popredným európskym metropolám, ktoré poznajú svoje dejiny aj z inej strany.
