TRENČÍN. Spevák Jozef Pátrovič zažil bučanie divákov, stovky palcov v publiku smerujúcich k zemi i viacnásobné vyhodenie porotou. Napriek tomu sa stal ikonou televíznej súťaže Česko Slovensko má talent. Porotcovia si ho vždy poriadne podali, nekonečné boli jeho spory s Luciou Bílou i Jarom Slávikom v priamom prenose.
Vďaka jeho komentárom o azbeste i nevyhovujúcich speváckych podmienkach sa stal terčom mnohých posmeškov. Bez jeho účasti by si však súťaž Česko Slovensko má talent nevedeli mnohí ani predstaviť. Nezmar súťaže je tu opäť.
Keď vás porota uvidela už v šiestom ročníku súťaže, asi neverila vlastným očiam.
- Dokonca mi ulahodili súťažným číslom. Mám 73 rokov a dali mi číslo 73.0 tom, že som sa prihlásil, rozhodli moji fanúšikovia. Obrovské odozvy na sociálnej sieti, množstvo telefonátov. Musíte ísť, pán Pátrovič , bez vás je to tam mŕtve, písali mi. Atak som dnes na úvod predviedol O sole mio.
Pripravujete pre fanúšikov nejaké prekvapenia?
- Mám nachystaných viacero piesní. Pripravujem si Con te partiro, čo spieval aj Andrea Bocelli. Chýbať v prípade postupu nebude ani Ave Maria, či Aleluja. Teraz pilujem texty, melódie mi problém nerobia.
Vždy ste boli náročný na podmienky. Pripravili ich v Trenčíne pre vás optimálne?
- Bolo to v poriadku. Vyvetraná miestnosť, otvorené okná, zvuk bol dobrý. Beriem súťaž športovo a ako poslanie. Propagujem v súťaži už v niekoľkých ročníkoch dobré životné prostredie.
Vďaka azbestu, proti ktorému ste sa niekoľkokrát ohradili, vás naštval aj porotca Jaro Slávik.
- No naštval ma v Mahenovom divadle v Brne. Už mi bežala pesnička, bol som pripravený spievať a on mi povie: Pán Pátrovič , a čo azbest? Do mňa akokeby nôž pichol. A potom som vybuchol. Aj pri inaugurácii amerického prezidenta reportér povedal, že Obama bojuje proti azbestu v obytných štvrtiach Ameriky. A to je najmocnejší muž sveta. Prečo by som ja nemohol bojovať proti azbestu na Slovensku i v Čechách?
Vy ste sa zásluhou divákov dostali až do semifinále súťaže už v roku 2012. Spory s porotou o regulérnosti súťaže ste mali už aj vtedy.
- Obzriem sa na pódiu naľavo, potom napravo a hudba nehrá. Dostal som šok a vedel, že to pokazím. V hľadisku obrovský rachot. Mal som v ušiach pocit, akoby ma posadili do suda a pustili zo skaly dole. Moja skladba bola ťažká operná hudba, tam treba jasne počuť prvý tón. Ak sa pokazí, celá skladba ide dolu vodou. Keby Pavarotti vstal z hrobu a nepočul prvé tóny, tak to tiež takisto nenasadí.
Problémy ste mali aj s Luciou Bílou, ktorá voči vašej osobe vyriekla veľmi ostré a nepríjemné slová.
- Ja som porote odpustil. Prišla za mnou Lucka s plačom a požiadala ma o odpustenie. Povedal som jej, že jej odpúšťam, ale aj to, aby sa ospravedlnila mojej žene, deťom a fanúšikom. Je to všetko zachytené na kamerách.
Stali ste sa človekom, ktorého pozná obrovské množstvo divákov televízie na Slovensku i v Čechách. Život sa vám pravdepodobne veľmi zmenil, stratili ste súkromie?
- Ľudia ma zastavujú na uliciach i na námestí, autogramy rozdávam všade, kde sa pohnem. Ja som šťastný, keď prídu za mnou dievčatá, rád sa aj odfotím. Je mi však nepríjemné, keď si za mnou niekto odpľuje. Väčšina je ale na koncertoch takých, že ma nosia na rukách. Rodiny na východe ma volajú domov na večeru.
Predovšetkým vás volajú určite aj na koncerty.
- Pozývajú ma na diskotéky, zažil som aj vystúpenia v baroch. Tam sa mi ale veľmi zle spievalo. Otrasný, nedýchateľný vzduch, to neznášam. Vyrastal som pod horou, celý život som bol na čerstvom vzduchu a zdravie mám ako oceľ. Tlak i srdce pevne funguje, to je najdôležitejšie, nie peniaze.
Okrem fanúšikov, máte aj veľké množstvo neprajníkov, ktorí si z vás robia posmešky. Neodrádza vás to?
- Ja sa nad to povznesiem. Vôbec ma to neodrádza. Hovorím si, choďte si to tam vy skúsiť, či to dokážete. A takéto ťažké piesne. Hneď na začiatku som si vybral najťažšie skladby, ktoré málokto zaspieva. To som asi spravil chybu. Mal som ísť s piesňami, ktoré som spieval v mladosti, keď som účinkoval v kapele ČSAD v Topoľčanoch. Tam som spieval už od roku 1964, keď som nastúpil pracovať ako šofér autobusu. Hrávali sme každú sobotu i nedeľu. Žiaľ, z kapely sú dnes už okrem trubkára všetci mŕtvi a dívajú sa na nás zhora.
Súhlasila rodina, aby ste sa do súťaže opäť prihlásili?
- Ale kdeže. Žena mi ráno vraví, ani mi domov nechoď, keď ťa tam zhovädia. Ani sa nám potom neukazuj na oči.
