STARÁ TURÁ. Malý pomníček a kríž na staroturianskych Drahách symbolizuje dodnes nezmyselnosť vojny. Štrnásťročný chlapec Tonko Meštianek zahynul 12. októbra 1944 na tomto mieste iba preto, že zbieral vystrieľané nábojnice kúsok od domu, v ktorom býval. Prázdne nábojnice i ostré náboje tu ostali z predchádzajúcej noci po prestrelke medzi partizánmi a nemeckými vojakmi. Nemci si malého školáka na nasledujúci deň pomýlili s partizánom.
Po prestrelke zabili nevinnú obeť
Malý kovový kríž zasadený do betónového podstavca stojí dodnes na Drahách na mieste jednej z množstva vojnových tragédií.
„Na jeseň 1944 po potlačení SNP sa likvidovali akékoľvek náznaky vzbury proti nacistom. V noci z 11. na 12. októbra 1944 došlo na tomto mieste k prestrelke medzi partizánmi a nemeckými okupantmi. Tá bola napokon po pár hodinách po jej skončení aj príčinou smrti nášho Tonka," prezradila Eleonóra Brasic, neter Tonka Meštianka.
Tá dnes žije v Clearwater na Floride, napriek tomu má prerozprávaný príbeh svojho predka navždy uložený v pamäti. Z Tonkových súrodencov žije už iba jeho sestra Viera. „Po prežitej pekelnej noci sa chystali ísť občania ráno do práce. Môj brat sa strojil s matkou pomáhať jednej rodine zbierať zemiaky.
V nestráženej chvíľke pred raňajkami sa išiel pozrieť, ako to vyzerá vonku," spomínala na vojnovú minulosť Viera Rejnartová, Tonkova sestra. Dom, v ktorom Meštiankovci bývali, kryl breh lemujúci cestu. Partizáni ho využili vtedy ako zákop.
Po prestrelke ostalo v blízkosti domu množstvo porozhadzovanej munície. „O tú mal záujem sused, ktorý bol poľovník. Tonkovi kázal, aby mu pomohol pozbierať ostré náboje. Lenže šli vyššie a vyššie a to už boli von z hĺbky cesty a nemeckým vojakom priamo na rane," vysvetlila situáciu spred vyše 70 rokov Tonkova sestra Viera Rejnartová.
Nemeckí vojaci ich sledovali z okien meštianskej školy, kde boli usídlení. V tom vyšla rana spoza múra židovského cintorína. „Vo vzniknutom zmätku začali ostreľovať môjho brata, ktorý sa hodil na zem a čakal, čo sa bude diať," pokračovala Tonkova sestra.
Vyslaná patrola, ktorá išla na prieskum, ho zasiahla do hlavy trhacou guľkou dum-dum. „Podľa môjho otca si mysleli, že tú strelbu zapríčinil on. Keď k nemu prišli zbadali neozbrojeného chlapca, ktorého guľka zasiahla doprostred čela a spánkovou kosťou vyšla von," smutne spomínala pani Rejnartová.
Zomrel po šiestich týždňoch v nemocnici
Po zásahu nemeckou guľkou do hlavy Tonko Meštianek ešte žil. „Hneď potom prišiel na miesto nacistický veliteľ a j s vojakmi. Tonko bol prevezený do nemocnice v Piešťanoch, kde ho operovali.
Po šiestich týždňoch v nemocnici napokon zomrel. V Piešťanoch je aj pochovaný," spomína ďalej Tonkova neter Eleonóra Brasic. Vyhasol mladý život, ktorý nemal s vojnou nič spoločné. Na mieste, kde jeho krv skropila zem, bol na Tonkovu pamiatku postavený železný kríž.
„Nejaký čas nikomu nevadil. Ale neschopnosť úsudku nerozumného chovania mládeže tento pomníček znehodnotili. Ako bolo Tonkovej matke, ktorá vtedy ešte žila? Napriek veľkej bolesti, celoživotnému trápeniu a vysokému veku pozdvihla tie zvyšky kríža a spevnila betónom, aby pomníček ďalej hlásal túto vojnovú tragédiu nevinnej obete zo Starej Turej," pripomenula Viera Rejnartová.
Anton Meštianek bol druhorodeným dieťaťom Antona a Veroniky Meštiankových. „Narodil sa v roku 1929 a bol to obyčajný chlapec, ktorý mal rád hudbu. Rodičia ho dali do Vojenského učilišťa v Poprade, kde mohol hrať na trúbku. Spolu s rodičmi žil na Drahách, ktoré sú dnes súčasťou Starej Turej, v domčeku v malej uličke v blízkosti reštaurácie Salaš," pokračovala jeho neter.
Pre celú rodinu ostalo po tragédii prázdne miesto, ktoré sa už nikdy nezaplnilo. Spomienkou na Tonka ostáva aspoň jeho fotografia v uniforme vojenského učilišťa, ktorá dodnes koluje v rodine.
„Preto sme radi, že o pomníček na Drahách je stále postarané aj po vandalskom nájazde ešte v časoch hlbokej totality, keď bol veľmi poškodený. Pomníček dali po Tonkovom skone na osudovom mieste postaviť jeho rodičia," dodala jeho neter Eleonóra Brasic.
Neter Tonka Meštianka Eleonóra Brasic. (zdroj: Archív E.B.)
