TRENČÍN. Najnovšia kniha Milana Vranku opisuje tragickú vraždu našich horolezcov pakistanskými teroristami, ktorá sa stala pod himalájskou osemtisícovkou v lete roku 2013. Kniha má zachytiť skutočné príbehy a životy horolezcov.
Prečo ste si vybrali túto tému?
- Kniha Poprava pod Nanga Parbatom je tretia z edície o tragédiách slovenských horolezcov v horách. Pôvodne som chcel urobiť druhé vydanie legendárnych Pavúkov (prezývka bratov Pavla a Ondreja Pochylých) doplnené o teroristické vyčínanie pod Nanga Parbatom v lete 2013. Keď však na jeseň 2014 zahynuli na Dhaulágirí pod lavínou spôsobenou cyklónom Hudhud ďalší dvaja známi slovenskí himalájisti, rozhodol som sa zachytiť aj túto tragédiu.
Ako vnímali tragédiu ľudia na Slovensku?
– Obe nešťastia vzbudili mimoriadny ohlas. Viaceré médiá však zostali len na povrchu a prinášali skôr bulvárne články. Keďže som horolezcov osobne poznal, chcel som napísať ich skutočný životný príbeh, akí naozaj boli.
V čom je nová kniha iná než tie predošlé?
„Možno príčinou smrti. Z doterajších devätnástich slovenských obetí v najvyšších horách sveta ešte nikdy nezahynuli naši himalájisti po teroristickom útoku ani pod lavínou.
Prečo je podľa vás dôležité, aby ľudia vedeli o tragédiách, ktoré sa stali ľuďom v horách?
- Tieto knihy nepíšem s cieľom, aby si z nich niekto bral ponaučenie. Hlavným zámerom je zachytiť zaujímavé životy ľudí, ktorí v živote niečo dosiahli, niečo znamenali, a aj takto na nich zachovať pamiatku.
Aké osobnosti boli lezci, ktorých spomínate v knihe? Dvaja dokonca žili v Trenčianskom kraji.
- Áno, Tóno Dobeš, ktorého zastrelili, žil v Uhrovci, a Vlado Švancár bol dlhoročným námestníkom Leteckých opravovní Trenčín a predsedom tamojšieho turistického oddielu. Tesne pred smrťou pod lavínou sa usadil v Mníchovej Lehote. Niečím výnimočný bol každý z nich.
Peter Šperka, s ktorým som si bol najbližší, bol najstarší profesionálny horský záchranár vo Vysokých Tatrách a obľúbený horský vodca. Tóno Dobeš radšej obetoval vidinu vrcholu a pomohol človeku v núdzi. Jano Matlák a Vlado Švancár mali v sebe vypestovanú disciplínu, ale zároveň mali aj kamarátsku povahu.
Čo bolo na písaní knihy najnáročnejšie?
- Asi získavanie informácií od rodín. Smrť ich blízkych bola čerstvá. Predchádzajúce knižné príbehy som spracovával s väčším časovým odstupom.
Môže si v knihe niečo nájsť aj človek, ktorý sa nevenuje horolezectvu a celkovo možno nemá taký silný vzťah k horám?
- Od roku 1989, keď mi vyšla prvá horolezecká kniha Zabudni na Everest, som zaregistroval, že čitatelia sa zoskupujú vo veľkej miere z ľudí, ktorí sa horolezectvu aktívne nevenujú. Horolezectvo, najmä to výškové, nie je bežne dostupný divácky šport. Možno láka aj exotika prostredia, v ktorom sa uskutočňuje. Ja dúfam, že čitateľa priťahuje i to, ako je kniha napísaná. Keď mi niekto povie, že knihu prečítal na jeden nádych, tak ma to teší.
Aký je váš vzťah k horám?
- V Trenčianskych Tepliciach, kde som sa narodil, sú hory všade. Stačí zdvihnúť hlavu. Pri štúdiu na gymnáziu v Trenčíne som sa s priateľmi začal venovať turistike a to mi vydržalo dodnes. K horolezectvu som sa ale dostal až po absolvovaní štúdia žurnalistiky ako novinár v športovom denníku. Nikdy som sa mu však aktívne nevenoval, aj keď som mal príležitosť. Dobrodružstvá zažívam pri písaní.
Ako to myslíte?
- Keď sa mi darí napísať zaujímavý príbeh, ktorý zaujme čitateľov, je to možno rovnaká radosť, ako keď horolezec dosiahne vrchol alebo vylezie prvovýstup. Nepotrebujem dosahovať horské vrcholy ani pri tom niekde strádať či mrznúť.
Nemáte chuť písať aj o iných športoch?
- Ako novinár som sa zúčastnil na štyroch olympiádach, písal som o mnohých športoch, ale o horolezectve sa mi píše najlepšie. Hoci sú to neraz príbehy s tragickým koncom, ja v nich vidím predovšetkým príbehy ľudí, ktorí svoje sny nielen snívali, ale aj napĺňali.
