Článok pokračuje pod video reklamou
„Fotografie by mali hovoriť sami za seba,“ tvrdí Jozef Sjekel. Zaznamenávanie príťažlivej mladosti dievčat, stromov, či úsmevov slnečníc odhaľujú najmä autorovu lásku k ľudskej prirodzenosti, k dievčenskej kráse a k prírode.
Variácie Trenčianskeho hradu prezrádzajú silnú spätosť s mestom. „Trenčín je veľmi fotogenický. Keby som chcel fotiť iné mesto, asi by som sa správal ako turista, keďže by som na to nemal toľko času, ako keď tu žijem. Mám možnosť si všímať detaily, svetlo, farby, skúšať rôzne nové pohľady. Rád si počkám na východ alebo na západ slnka, či na všetky štyri ročné obdobia zachytené z toho istého miesta. Mesto sa dá fotiť stále, pretože sa stále mení.“
Jozef Sjekel sa nehrá na umelca. Snaží sa len zachytiť, čo sa mu páči. Nie je ani členom nijakého spolku fotografov. Ale ako sám priznáva, je preňho ťažké od svojich fotografií získať odstup, čo niekedy nie je dobré.
Svoj pozorovateľský talent Jozef Sjekel využíva predovšetkým na veci a dianie okolo seba. Tak to bolo aj v prípade gaštana na Legionárskej ulici. „So stromami je to ako s ľuďmi. Žijú a umierajú. Ten strom som fotil už dlho predtým. Jeden rok bol celý zakvitnutý, okrem jednej vetvičky. Ďalší rok kvitla len tá jedna jediná. Uvedomil som si to, až keď som si prezeral fotky. Tam je to pekne vidieť. Akí sme my len ľudia nevšímaví,“ dodáva.
Fotografie, ktoré skoro rok skrášľovali steny Čajovne pod hradom, budú za oknami Domu armády vystavené do 18. apríla.
