V latinčine sa takéto udalosti označujú termínom „horribilis dictu“, čo v doslovnom preklade znamená „strašné na vypovedanie“. Je to otrasná udalosť, ktorá je odrazom viacerých faktorov, predovšetkým však absencie výchovnej funkcie rodiny, ktorá by mala byť v súlade so školou. Dvanásťročné deti nie sú ešte povahovo a charakterovo vyhranené. Ich hierarchia hodnôt môže byť často veľmi pomýlená. Na prvom mieste v hierarchii hodnôt by mala vždy stáť hodnota ľudského života. Niektoré deti si však pod vplyvom neustálych informácií o lúpežných prepadnutiach, ale i obyčajných interupciách, ľudský život vážiť nedokážu. Aj masovokomunikačné prostriedky na tom majú svoj podiel viny, keďže mládeži sprístupňujú diela morálne odsúdeniahodné, prípadne celkom škodlivé.
Spomínaná udalosť je odrazom spoločnosti, v ktorej sa preceňujú materiálne hodnoty na úkor tých duchovných. Je však i odrazom kvality kontroly zo strany nadriadených školských orgánov. Udalosťou by sa mali podrobne zaoberať psychológovia i sociológovia a mali by naznačiť cestu, akou sa dostať zo závozu vo výchove. Konanie žiakov nebolo len v rozpore so školským poriadkom, ale čo je závažnejšie, boli i v rozpore s náboženskou a etickou výchovou, ktoré sa na školách vyučujú.
Autor: František Daňo, Dubnica nad Váhom