Voľba padla na skladbu, ktorú zložil hudobný skladateľ Gejza Príbela. Slávnostnú fanfáru Laugarício skomponoval pre potreby osláv 1800. výročia nápisu na trenčianskej hradnej skale v roku 1978. Minútu trvajúcu znelka, napísaná pre tri trúbky, tri pozauny, tubu a tympany na oslave pred 27 rokmi zrejme zapôsobila, pretože odvtedy ju mesto sporadicky počas významnejších podujatí používalo. Štatút symbolu mesta jej teda nebol udelený náhodou.
Dnes už 76-ročný Príbela s nostalgiou spomína na časy, keď Trenčín patril dychovej hudbe. V štrnástich rokoch ho pritiahla do mesta, aby sa jej upísal navždy. Začal tu ako elév vo vojenskej hudbe, aby sa sem o štvrťstoročie vrátil už ako inšpektor vojenských hudieb bývalého východného vojenského okruhu. Trenčín odvtedy neopustil.
Postov, na ktorých Príbela šíril slávu dychovej hudby, bolo nespočetne. Pre Trenčín možno najvýznamnejším bolo, že stál v roku 1983 pri zrode Mestského dychového orchestra, vo funkcii jeho dirigenta a umeleckého vedúceho. Ako nasledovník Jaroslava Pádivého pôsobil napríklad aj pri organizovaní festivalu dychových hudieb Pádivého Trenčín už od jeho vzniku.
Komponovať začal ešte vo svojej mladosti a celkom doteraz zložil štyridsiatku skladieb pre dychový orchester. Živo si ešte pamätá, ako znelku Laugarício v roku 1978 nahrávali. „Vybrali sme si na to chodbu v budove súdu, aby sme dosiahli potrebné echo,“ spomína s úsmevom. Avšak ani komponovanie znelky nebolo pre Príbelu jednoduché. Nemohol sa v tomto prípade inšpirovať v studnici ľudových melódií. „V čase Laugarícia tu totiž žiadne takéto piesne neboli,“ vysvetľuje, ako musel vtedy prísť na historický motív. Iba intonačné a rytmické prvky sú v znelke cítiť Slovenskom.
Aj teraz, keď mesto bude skladbu nahrávať nanovo, by to podľa Gajza Príbelu mala mať na starosti vojenská dychová hudba. So smútkom v hlase pripúšťa, že v Trenčíne to vlastne už ani nikto iný zahrať nedokáže. „V Trenčíne bolo toľko dychových orchestrov, a teraz tu nie je takmer nič,“ neveselo konštatuje. Je však nesmierne rád, že práve jeho dielo sa stalo symbolom mesta. „Budem historicky zapísaný v jeho dejinách,“ s dojatím dodáva sám pre seba.