Zo zhrozeného výrazu v očiach mojej kamarátky som pochopila, že zvuk má na svedomí sneh padajúci zo strechy hotela a tiež aj to, že padá rovno na moju hlavu. To som vzápätí aj pocítila. Kapucňu som mala plnú snehu v zátylku som cítila tupú bolesť. Chvíľu mi trvalo, kým som sa otriasla zo šoku a vtedy mi došlo, že na neoznačenom chodníku môže dôjsť k nešťastiu. Obrátili sme sa preto a šli sme priamo na recepciu hotela, kde ma uistili, že na druhý deň údržbár chodník určite označí.
Najprv nenápadná bolesť v mojej hlave a zátylku sa však večer začala stupňovať. V hlave mi celú noc hučalo, bolesť chrbta mi nedala spať a tak som musela ráno vyhľadať môjho lekára. Ten ma poslal do nemocnice na odborné vyšetrenia, ktoré boli našťastie všetky negatívne. Bolesti mám však stále. Až teraz si naplno uvedomujem, čo by náraz, ktorý som dostala, mohol spôsobiť malému dieťaťu, alebo staršiemu človeku. Radšej na to nechcem ani pomyslieť!
Pamätám si, že vždy v minulosti som videla okolo hotela Tatra natiahnuté šnúry s upozornením. Prečo tam neboli teraz? Počasie, ktoré padanie snehu zo striech spôsobuje tu máme už minimálne týždeň. Počula som, že za bezpečnosť chodcov a prípadné označenie chodníka je zodpovedný majiteľ budovy. Keď som však išla v piatok z nemocnice, chodník okolo hotela stále označený nebol. A neviem, či je označený teraz. Keď to môžu urobiť majitelia iných budov v meste, nechápem prečo by to nemohli v Tatre. Naozaj sa to nedá vnímať inak, ako nezodpovednosť. Ľudia si, keď vidia výstrahy, dajú pozor. Na odhrnutom a neoznačenom chodníku sa však takej nepríjemnosti, aká sa stala mne, ubránite len veľmi ťažko.
Autor: Slavomíra Janovská