Stál pri zrode výtvarného odboru mestského kultúrneho strediska, ktoré sa nemalou mierou podieľalo na bohatom výtvarnom dianí v meste a jeho okolí.
Jelínkova výtvarná orientácia bola vymedzená v rovine dvoch pólov - človekom a rázovitou krajinou. V meste ležiacom pod hradom a jeho okolí s kopcovitou prírodnou scenériou Josef Jelínek (1935-2003) nachádzal trvalý zdroj autentickej inšpirácie, priamo korešpondujúcej s potrebami súčasnosti. Pepo šibalským okom objavoval a nachádzal v mestských zákutiach niečo, čo najskôr oslovilo jeho a po prenesení do skicáru alebo na plátno aj milovníka výtvarného umenia. Sám dokázal pozorne vnímať okolie. Aj preto, vedel detailne zaznamenať do bloku premeny mesta, mapovať teóriu pribúdajúcich rokov s obrovským citom a zanietením pre výtvarný artefakt. V jeho uchovaných obrazoch sa odráža prudký pulz života, farebnej explózie, vydolovanej s prozaickým námetom a silným poetickým nábojom.
Na palete zväčša zobrazoval človeka, nezriedka svoju manželku Danu. Kreslil vždy a všade. Keď išiel z práce, z nákupu. Zameriaval sa na vonkajšie prejavy psychických postáv. Pravda, nechýbali ani gestá, postoje ľudí, ich postavy.
Amatérsky umelec vnútorné pocity prenášal do kresby, pastelu, maľby, škice a olejomaľby. Usmievavý objavovateľ prostej krásy, hľadač poézie všedných dní, skrátka maliar trenčianskych ulíc so svojím neodmysliteľným bicyklom, ktorý miloval na presuny, zanechal pre generácie diela autentické. Pepo bol umelec s črtami tváre Van Gogha. Maľoval obrazy jasne a dychtivo, akoby výtvarný námet pálil paletu maliara. A v tom bolo vlastne čaro jeho ostrých výrazných farebných kontúr.