Sokoliarskej vášni prepadol nejeden panovník, či už to bol anglický kráľ, rakúsky cisár, alebo ruský cár, ktorý vlastnil až 1000 vzácnych dravých vtákov. Vďaka nástupu strelných zbraní takmer vymizlo, no zachovalo si pár priaznivcov, ktorí ho udržujú pri živote až dodnes.
Jedným z pokračovateľov sokoliarskej tradície je aj Ľubomír Málek zo Starej Turej, ktorý tieto nádherné dravce obdivuje už od mladosti. Venoval sa výcviku viacerých druhov, sovami počnúc, cez orla krikľavého v študentských rokoch, troch myšiakov a jastraba až po súčasného sokola. Nikita je osemmesačná samica najväčšieho zo sokolovitých dravcov, rároha. Pochádza z chovnej stanice v Českej republike. Vo voľnej prírode sú veľmi vzácne, na slovenskom území sa vyskytuje iba 15-20 párov. V arabských zemiach je sokol rároh bájnym dravcom, využíva sa dokonca na lov koristi oveľa väčšej v pomere k jeho telu, napríklad dropa, alebo menších druhov gazel. Na našom území sú rárohy používané najmä pri love bažanta. „Sokol je veľmi náročný na chov a tréning. Cvičí sa dlhšie a ťažšie ako iné dravce, treba sa mu venovať pravidelne každý deň, či je pekne, fúka vietor, prší, alebo sneží.“ hovorí Ľ. Málek, ktorý sa Nikite venoval aj počas choroby. Na rozdiel od jastraba si sokol pri pravidelnom tréningu skôr zvykne na človeka, medzi ním sokoliarom sa vytvorí akési puto. Toto tvrdenie som si chcela overiť, tak som sa vybrala na jeden z Nikitiných tréningov.
Proces výcviku začína už vo voliére každodenným vážením. Až potom môže Nikita vyletieť von a slobodne krúžiť po oblohe. Sprevádza ju príjemný zvuk rolničiek, ktoré má na nohách kvôli majiteľovom prehľade o jej pohybe. S úžasom sledujem ako nad nami krúži a pozorujúc svojho pána znáša sa nízko k zemi. Elegantne a presne kopíruje terén iba pár centimetrov nad lúkou. Zaujímavou časťou výcviku je chytanie vábidla pozostávajúceho z podkovy obalenej kožou, peria a pripevneného kúsku mäsa. Cvičiteľ roztočí atrapu vo vzduchu, čím simuluje živú korisť, na ktorú dravec útočí náletmi. Po úspešnom zásahu čaká Nikitu odmena, šikovne si ju pridrží ostrými pazúrmi a nakoniec kúsok po kúsku zožerie. V podobnom duchu sa tréning nesie asi hodinu, pohľad na krúžiaceho dravca neprestáva byť fascinujúci.
Sokoliarstvo však neznamená iba chov a výcvik dravých vtákov. Sokoliari sa zúčastňujú stretnutí, lovov a robia aj takzvané rehabilitácie, starajú sa o voľne žijúce jedince, ktoré utrpeli zranenie, alebo boli postrelené. Ako sa Ľ: Málek vyjadril: „Napriek tomu, že sú dravce zákonom chránené, ľudia ich stále považujú za škodné a strieľajú. Pritom nespôsobujú takmer žiadne škody, naopak, udržujú v prírode rovnováhu. Idú cestou najmenšieho odporu, prirodzenou selekciou odstraňujú staré a slabé jedince. Sú skôr lekárom prírody. Najväčšie škody nielen na drobnej zveri, ale aj na dravcoch pácha práve človek.“
Autor: Zdenka Hochelová
