Svoje decembrové financie si teda musíme dobre prerátať, aby mohli byť zhmotnené všetky, alebo aspoň väčšina snov poletujúcich v kruhu našej rodiny.
O tom, že päťtisíckorunáčku nikto na ulici nenájde, hovoriť nemusím. Ja som však túto oranžovú bankovku na chodníku našiel. Ležala zrazu rovno pod mojím autom, ktoré som zaparkoval pred pneuservisom. Že by vypadla mne, som uvažovať nemusel. Mal som v peňaženke akurát na opravu defektu. Čo čert nechcel, nikto naokolo nebol. Stačilo sa iba zohnúť a vložiť si peniaze do vrecka. Ja som ich aj zdvihol, no odniesol som ich však do servisu s prosbou, aby im našli majiteľa. Tušil som, že to bude vodič dodávky, ktorá z parkovacieho miesta odišla tesne predtým, ako som naň zaparkoval ja. Už som túto príhodu rozprával niekoľkým svojim priateľom a všetci bez výnimky mi okamžite poťukali na čelo. Aj predavačka v servise mi ako prvé položila úprimnú otázku: „Prečo ste si ju nenechali?“ Tak, ako mi oni všetci bez uvažovania oznámili, že som si mal „Štefánika“ nechať, tak som ho ja bez uvažovania vrátil. „Mohla som mať kabát,“ zareagovala v prvom okamihu moja manželka. Už druhá jej myšlienka bola o tom, ako by sa cítila, keby mala byť zrazu pred Vianocami o päťtisíc korún „ľahšia“. No a práve tak sa musel cítiť ten, ktorý ju na tom mieste stratil. Fakt neviem, či sa nakoniec dostala k nemu, iba v to verím.
Ak čakáte, že vám teraz prednesiem kázeň o tom, ako je na Vianoce duchovno dôležitejšie než materiálne statky, mýlite sa. Aj pod mojím stromčekom bude plno. Na darčekoch pre svojich blízkych šetriť nebudem. Spätne som však rád, že som dokázal urobiť to, čo som urobil. Teraz mi zrejme na čelo poťukáte vy, ja som však na seba pyšný. Už len dajako zaplatiť aj tú tisíckorunovú pokutu za odbočenie cez dvojitú čiaru, čo nosím v taške a Vianoce môžu prísť. Veľmi sa na ne teším a nepochybujem, že aj vy, priatelia.