Životná tragédia ho však nezlomila. Naopak. Postupne mu dodala nových síl a chuti do života, ktoré dva roky po nehode preniesol do drevorezby a zberateľstva jeleních parohov. Má nimi povešané prakticky všetky steny v rodinnom dome v Trenčianskych Miticiach, niet miesta, kde by neviseli. V obývacej miestnosti sa dokonca vynímajú obrovské drevené hodiny s jelením reliéfom, ako aj dve preparované jelenie hlavy.
„Je tomu už veľa rokov, ale ešte stále som sa s mojím stavom nevyrovnal. Nejde len o vozík, ale aj o mnohé zdravotné ťažkosti, ktoré ma prenasledujú. Nebyť tohto môjho dreveného hobby, asi by som sa bol už dávno zbláznil. Zabíjam ním všetky negatívne myšlienky,“ hovorí štyridsaťosemročný Jozef. V malej dielničke v dome trávi takmer celý deň, pri rádii niekedy vyrezáva dlho do noci. Zaujímavý druh „koníčka“ mu priniesol nielen mnohé vzácne exempláre, pravé jelenie parohy, hlavy, ale aj množstvo priateľov, ktorí si chodia po nádherné drevené kúsky, ba ho navštívia aj ako obdivovatelia vzácnych a oku lahodiacich drevených predmetov.
„Invalidný vozík mi dali komunisti, od týchto demokratov som ešte nedostal nič. Vďaka Kaníkovým reformám som prišiel aj o príspevok na auto, ktorý som požadoval ako ZŤP,“ hovorí Jozef. S bratom asistoval z invalidného vozíka pri stavbe svojho domu, v ktorom býva spolu s manželkou a 25-ročnou dcérou. Predtým obýval priestory vedľajšej rodičovskej chalupy. „Nikdy som sa nevzdal, naopak, nešťastie ma posilnilo a nasmerovalo na prírodu, zvlášť drevo,“ hovorí obdivovateľ jeleňov, sŕn, no najmä veľký milovník dreva. „To všetko prišlo po tragédii, nemal som čím „zabíjať“ čas, a tak som si zvolil drevorezbu a zberateľstvo,“ hovorí Jozef. Pod jelenie parohy vyrába drevené podložky so zaujímavými tvarmi, v dielničke vytvára aj drevené zrkadlá, rámy na obrazy, sväté kríže a obrázky, ba aj hodiny. Parohy mu dodávajú kamaráti – lesníci. „Existuje medzi nami výmenný obchod. Ja im dám drevenú podložku, ktorých som už vyrobil tisícky, alebo iný drevený výrobok, oni mi zase donesú parohy a drevo,“ usmieva sa Jozef.
„Vyrábam aj drevené lustre,“ ukazuje jeden z nich. „Mnohí hovoria, že nemajú doma čo robiť, no ja mám roboty vždy dosť,“ dodáva pozerajúc na obrovské drevené hodiny s poľovníckym námetom, nad výrobou ktorých strávil viac ako dva mesiace. „Jelenie hlavy som dostal z Humenného a z Tatranskej Polianky,“ prezrádza J. Doktor. „Toto je pod srnčiu trofej,“ ukazuje na drevenú podložku. Po chvíli sa vráti do dielne, kde pracuje na ďalšej podložke, tentoraz pod kly diviaka. Robieva aj drevené sväté kríže, väčšinou pre babky z dediny, alebo umelé lebky pod jelenie parohy. „Na svoje trofeje by som potreboval nie rodinný dom, ale kaštieľ. Zaplnil by som nimi aj Trenčiansky hrad,“ dodáva s úsmevom Jozef, ktorý našiel svoju vášeň v prírode.
