V piatok 12. novembra zakúsil spolu s topoľčianskymi kolegami - rádioamatérmi na vlastnej koži besnenie prírodného živlu, ktoré na dlhé roky zmenilo vzhľad nášho najvyššieho pohoria.
Tohtoročná účasť na stretnutí rádioamatérov bol podstatne menšia ako inokedy, mnoho z nich sa z polcesty vrátilo na základe správ, ktoré osudný piatok vysielali rozhlasové stanice. „Snáď nikto si vtedy celkom neuvedomoval rozsah toho, čo sa deje. Verili sme, že sme múdrejší a nahor sa dostaneme inou cestou, ktorá nie je tak zalesnená,“ vysvetľuje Tibor Ledvényi. Auto však museli odstaviť už na začiatku, kvôli zatarasenej ceste. Spolu s hasičmi sa pokúšali prvé zo stromov odstrániť veriac, že za nimi už bude cesta voľná. Po troch hodinách mordovania sa hasiči pochopili, že ich úsilie je beznádejné a úmyslu vyčistiť cestu sa vzdali. Rádioamatérom neostávalo nič iné, ako sa vydať nahor pešo.
Nočná cesta bola strastiplná. Neustále museli preliezať, či podliezať spadnuté stromy, predierať sa húštinou vetiev. S prekvapením zistili, že ani v Tatranskej Lomnici nemajú vyhrané a že i tu je cesta zavalená. Do hotela v Matliaroch dorazili až o pol desiatej v noci. Šesťkilometrový úsek išli viac než dve hodiny. „Veľmi dobre to tam poznám, no i tak sme stále blúdili, pretože sme nevedeli, či sme na ceste, v lese alebo na chodníku,“ opisuje púť Ledvényi. V nočnom svite bolo dookola všetko, len nie pre neho dobre známy les.
„Som rád, že sa nám nič nestalo, našťastie počas našej cesty už víchrica len doznievala,“ konštatuje Ledvényi s odstupom. Najstrašnejší bol podľa neho hukot vetra. „Bol taký mocný, že ste nepočuli padať stromy, tie sa nadol kĺzali akoby úplne potichúčky,“ opisuje, čo zažil. Poryvy vetra boli na začiatku také mocné, že sa rádioamatéri obávali odfúknutia. Neskôr vietor zoslabol, a už sa dalo stáť. „Pravdu povediac, nie sme zvyknutí na takéto nešťastia, bol to tvrdý zážitok, z ktorého sa človek môže spamätať až po nejakom čase,“ konštatuje Ledvényi. Keď v ten večer telefonoval svojej manželke a dcére do Trenčína, obe si mysleli, že ich „ocino“ má skvelý zážitok. Ako však dodal: „Na druhý deň, keď uvideli, čo sa tam vlastne stalo, obidve plakali.“
To, čo malo v Tatrách pre ľudí šťastný záver, dopadlo pre prírodu podľa Tibora Ledvényiho zle. „Myslím, že je na postihnutých miestach odstavená na dlhé desaťročia,“ usudzuje. „Je veľa ľudí, ktorí nemajú u nás zamestnanie. Vláda by sa mohla uberať týmto smerom a ponúknuť im tu prácu, aby sa to čo najskôr všetko odstránilo,“ poradil Trenčan úprimne na záver.
