Nevedno, či ho z neho niekto vyhodil, zaspal alebo sa pozabudol, isté však je, že mal vystúpiť na stanici v Melčiciach-Lieskovom. Radko sa z rozbehnutého vlaku pravdepodobne snažil vystúpiť a pri páde narazil do stĺpa pri trati. Zomrel na ťažké poranenia hlavy. Jeho bezvládne telo našiel asi o jeden a pol hodinu muž, bývajúci vedľa železnice.
Radkova náhla a nečakaná smrť šokovala celé Ivanovce, ako aj jeho spolužiakov, kamarátov a učiteľov na SOU strojárskom v Trenčíne. Doteraz tomu nechce nikto uveriť. Každý ho poznal ako príjemného, slušného chlapca, ktorý miloval svoju rodinu, kickbox a rybárčenie. „Ešte teraz ho mám pred očami,“ hovorí Peter Madila (37), ktorého dom je hneď pri trati. Radkove telo, ležiace na tráve pri koľajniciach si všimol po tom, čo išiel ráno nakŕmiť sliepky. Ihneď privolal susedu, ktorá je zdravotná sestra a pokiaľ jej muž volal záchranku, dávala mu umelé dýchanie. „Už bolo neskoro. Chlapec bol mŕtvy. Vôbec sme nevedeli, o koho ide, keďže mal zakrvavenú celú tvár. Zistili sme to až potom, čo mu záchranári vytiahli z vrecka občiansky preukaz,“ povedal P. Madila. Pri trati býva už 35 rokov, no takýto alebo podobný prípad v blízkosti jeho domu nezažil. Spomína len prípad spred dvoch mesiacov, kedy sa asi o kilometer ďalej hodil pod vlak muž z Ivanoviec.
Zúfalstvo a beznádej panovali deň pred pohrebom v dome rodiny Breznických. Radkovu smrť im o pol deviatej ráno prišli oznámiť policajti. „Ešte nikdy nebol sám takto na žiadnej zábave či diskotéke. Bolo to po prvý raz, čo sme ho pustili samého,“ plače jeho mama Marta. „Keď som ho večer púšťala, už vtedy som mala strach, aby sa mu niečo nestalo. Aj susede pred odchodom hovoril, ako sa bojím, že sa mu niečo stane. Dohodli sme sa, že domov príde prvým vlakom. Kamarát, ktorý ho naň vyprevádzal, mu hovoril, aby radšej zostal u jeho babky Zlatovciach. Ešte predtým ho volali aj kamaráti, aby radšej išiel domov autobusom, no on chcel byť skôr doma,“ hovorí pani Marta.
Krúti hlavou aj nad tým, že Radko nevystúpil na ďalšej stanici v Trenčianskych Bohuslaviciach, kde mohol prespať u svojej babky. „Viacero okolností hralo proti nemu, aj ten nešťastný stĺp,“ dodáva otec Vladimír.
To, že by sa pod jeho tragickú smrť podpísal alkohol, vylučuje. „Jeho kamaráta som sa pýtal, či niečo vypili. Ujo, čestné slovo, okrem kofoly sme nepili nič, iba sme tancovali a bavili sa,“ odpovedal mi. „Uviedol aj to, že Radko bol už cestou na stanicu akýsi ospalý, malátny.
Svojho syna opisujú ako dobrosrdečného chlapca, ktorý sa rád porozprával so staršími ľuďmi a mal rád deti. Obľúbený bol aj u učiteľov v škole. Navštevoval krúžok kickboxu v Trenčíne, mal rád turistiku, často chodil na bicykli do mesta, chytával ryby na Zelenej vode, rodičom často pomáhal v záhrade. „Vedel veľmi dobre počúvať, ako aj rozprávať a potešiť, najmä starších ľudí, ktorých si získal svojou trpezlivosťou,“ plačú rodičia chlapca, ktorý na trenčiansku školu prestúpil z elektrotechnickej priemyslovky v Starej Turej, kde si nerozumel so spolužiakmi. „Robili mu zle,“ dodáva otec.
Radko už nikdy nesadne na svoju motorku, ktorú si mal v pláne zostrojiť prerobením starého Pioniera. Od rána do večera ju teraz v zúfalstve opravuje jeho brat. Chce tak dokončiť prácu za svojho milovaného Radka.
„Naša babka vždy hovorí, že Pán Boh si z tohto sveta vyberá len tých najlepších,“ dodáva s plačom Radkova mama.