Predstavenie v netradičnom priestore zákulisia Domu armády naznačilo, že v meste existuje výborný divadelný priestor pre experimentálnu platformu. Určite stojí za to, aby si ho všimlo tých zopár divadelníkov, ktorí „to v Trenčíne ešte nevzdali.“
Samotné predstavenie bolo skĺbením činoherných prvkov s moderným tancom. Irina Andreeva sentimentálnym príbehom s ľahkosťou pretancovala a hoci takmer hodinu stála zoči-voči divákom sama, príťažlivo dokázala vytvoriť ilúziu života zdrveného manželského páru. Príbeh mal byť o zrútených snoch manželov v emigrácii. To však nebolo až tak podstatné a kdekto si to možno prečítal iba z letáku. Podstatnejšia bola v tomto predstavení práve forma. S akou ľahkosťou sa prostredníctvom pohybu a tanca dá „hovoriť“ o smrti, zúfalstve, alkoholizme a vysnených predstavách... Až tak, že so štipkou nadsádzky mohli byť jednotlivé obrazy príbehu pokojne poprehadzované a divák by sa dozvedel to isté. Estetický prejav interpretky v kombinácii s odhaľovaním divadelných floskúl na divákov zrejme zapôsobil úprimnejšie ako „múdrosti“ naivných „konverzačiek“, ktoré sa stali takmer jediným, aspoň občas videným divadelným „zážitkom“ v Trenčíne. Aspoň tak vyznel mnohonásobný potlesk.
Moderný tanec určite neosloví všetkých. Napriek tomu bolo v improvizovanom „divadle“ v stredu plno. Možno sa aspoň raz za čas oplatí aj do Trenčína pozvať divadlo, ktoré nie je malomeštiacke.
Autor: mp