Život čítal potichu a s pokorou ako klavírnu partitúru a klavír bol preňho takpovediac rodným jazykom, v ktorom komunikoval klasickú náročnosť aj modernitu, no predovšetkým ducha, ktorým zapaľoval svojich žiakov. Stanislav Kostra sa nikdy nestaral o jagavú pominuteľnosť celebrít. Výstižne to pri rozlúčke so zosnulým za vďačných rodičov povedal Milan Hort: Tento vzácny muž „pre svoju slávu neurobil vôbec nič“. Iba hral, vášnivo aj nežne, s gráciou aj intelektom, náročne aj hravo. Svojím nevšedným nadšením – bez hystérie a maniery „veľkých“ umelcov – získaval srdcia svojich zverencov.
Zo životného príbehu prof. Kostru (1937) vieme, že po štúdiách na konzervatóriu v Brne (prof. Schäffer) a na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (prof. Macudziňski) vyše 40 rokov pôsobil ako učiteľ klavíra (neskôr aj zástupca riaditeľa) na ĽŠU a ZUŠ v Novej Dubnici.
Okrem každodennej pedagogickej práce dlhší čas externe učil klavírnej hre na konzervatóriu v Žiline. O úspešnosti jeho pedagogiky vcítením a náročnosťou hovorí množstvo klavírnych majstrov, sólistov aj hudobných pedagógov. Prof. Kostra spolu s činorodým riaditeľom ĽŠU Balážom vytvárali tradíciu verejného koncertovania učiteľov. Len pamätníci vedia, aká aura sa vznášala nad koncertnými krídlami, keď S. Kostra štvorručne so svojou manželkou Vierkou hýrivo vyťukávali rytmus manželstva a služby mladým ľuďom. Pre mňa osobne bolo nezmazateľným zážitkom, keď ma pochválil za interpretáciu Schafferovej etudy, hoci som tušil svoje rezervy. A tu už nehovorím, ako sa s ním – napriek klasickému školeniu – dalo diskutovať aj o moderných klavírnych prístupoch a o džeze. Schumann, Brahms, Liszt, Bruckner boli preňho rovnako zaujímaví ako Hancock, Corea či Jarret. Aj tu sa riadil citlivým sluchom svojej nevšednej tolerancie. Iba priemernosť netoleroval.. Kým iní horlivo organizovali svoje kariéry, on bez kompromisov organizoval bratstvá klávesníc. Z pohľadu pominuteľnej, mediálnej slávy sa prof. Kostra v meste svojho pôsobenia zakopal. No z pohľadu večnosti...?
Po ťažkej a ľudsky veľmi nespravodlivej chorobe až teraz pomenúvame, čo všetko nám s jeho odchodom bude chýbať. Niet veľa miest, ktoré majú šťastie na takýchto nepovšimnutých velikánov. Pán profesor, bez viery, že aj na večnosti majú klavír, by život nemal zmysel.
Autor: Marián Kvasnička
