Popritom, po absolvovaní špeciálneho kurzu logopédie, im pomáhala aj v logopedickej poradni. Snáď práve táto práca ju priviedla k tomu, že sa stala spolubojovníčkou za otvorenie osobitnej školy v Novom Meste nad Váhom. Nie, riaditeľku nechcela robiť, túto funkciu prenechala kolegyni Alžbete Krížovej. Pri svojich deťoch v škole však zostala až do odchodu na dôchodok.
Hoci práca pedagóga bola veľmi náročná, vždy sa našla čas aj pre svoje záľuby. Byt má vyzdobený menšími i väčšími gobelínami, háčkovanými, pletenými aj vyšívanými obrúskami, svoju šikovnosť prejavila aj pri šijacom stroji. Veľmi rada sa svojimi skúsenosťami podelila i s ďalšími ženami. Jej minikurzy Abeceda ručných prác si získali obľubu u žien v Brunovciach, Modrovke, Moravskom Lieskovom... Jednoducho, život pani Loriky je skutočné bohatstvo hodnôt a dobrých skutkov. Plných 38 rokov učiteľovania, plných 40 rokov nezištného pôsobenia vo funkcii predsedníčky mestskej organizácie Slovenského Červeného kríža... Nedokázala odpočívať ani ako dôchodkyňa. V novomestskom klube dôchodcov oživovala jeho činnosť ako členka výboru. Neskoršie v roku 1985 stála pri zrode speváckeho súboru Zvonky, kde spieva dodnes. Aj keď na verejné vystúpenia, kde sa musí dlho stáť, si dnes už netrúfa. Komentuje to s úsmevom: “Nedá sa nič robiť, vek je predsa vek.” Napriek tomu patrí medzi šťastlivcov, na ktorých sa vek vôbec neprejavuje. Hoci má už okrúhlych deväťdesiat rokov, zachováva si stále svieži vzhľad a myseľ.
Autor: Viera Benešová
