Nedávno ma na autobusovej zastávke Korytné v Podolí zaujal čulý a zhovorčivý starček Jurko Masár. Sedel naproti spomínanej zastávke a pozoroval náš bežný život - čakajúcich na autobus, kupujúcich v priľahlom obchode, ako aj preháňajúce sa miliónové oceľové tátoše. Nedalo mi a dal som sa s ním do reči. Na plote mal zavesenú paličku a na nej akúsi exkluzívnu fľašku whisky či koňaku, ako aj úplne nový zvonček. Pochopil môj nechápavý pohľad na spomínané veci. Ich význam mi vysvetlil jednoducho: „To mi dali moji k deväťdesiatke a mám z toho nesmiernu radosť. Keď mi to dávali, tak hovorili: Keby ti bolo zle, deduško, napi sa z tej fľašky a keby ani to nepomohlo, zacengaj, my prídeme.“ Trochu som ho podpichol: „Otvorte tú fľašku, okoštujeme!“ Dedko hneď zareagoval: „Bože chráň, tú otvorím, až keď stovku budem oslavovať! A potom aj vás na tú oslavu zavolám.“
Veru, postoj hodný nasledovania. Kým sa naše súčasné celebrity obdarúvajú navzájom milionovými autami, či inak, nám, ktorí sme celé polstoročie budovali našu prekrásnu vlasť (dnes už akúsi vytunelovanú), postačí od detí či vnúčeniec aj maličkosť. Takto si my, seniori, v Podolí aj na kopaniciach nažívame. Sledujeme, hodnotíme, lamentujeme a kritizujeme. No a práve preto, že aj mne onedlho zaklope na chrbát ten deviaty krížik, želám z úprimného srdca pánovi Jurkovi veľa dobrého zdravia a optimizmu. A jeho blízkym vyslovujem srdečné poďakovanie za to, že práve takýmto exkluzívnym darčekom urobili deduškovi tak nesmiernu radosť. A na tú oslavu Vašej stovky, pán Masár, určite prídem!
Autor: Jozef Čertík, Podolie - kopanice