Jeho zámerom je prestavať objekt - niekdajšiu plaváreň na výrobné priestory a zamestnať v tomto roku šesťdesiat a do konca nasledujúceho roku dvesto zamestnancov. Výrobu zväzkových káblov pre japonského odberateľa má zmluvne podchytenú. Mestskí poslanci však na svojom zasadnutí jeho žiadosť neschválili.
„Dva roky sme mali žiadosť na vyššom územnom celku a predtým ešte na ministerstve hospodárstva a ministerstve školstva, aby celý areál učilišťa, teda aj objekt plavárne, prešiel bezplatne do nášho majetku,“ ozrejmil snahu mesta primátor Dubnice Juraj Červinka. VÚC žiadosti Dubnice nevyhovel a celý areál vo februári predal jednému zo svojich poslancov Róbertovi Rafajovi. „Predali mu to za sumu 10 miliónov korún a navyše bez vecného bremena,“ pripomína Červinka, ktorý predaju vytýka aj to, že peniaze za učilište vybudované dubnickou ZTS-kou neskončili v Dubnici. „Keby sme plaváreň dostali my, snažili by sme sa o jej rekonštrukciu,“ dodal.
Od Róberta Rafaja plaváreň kúpil jeho bratranec Ján so zámerom zrekonštruovať ju a prevádzkovať popri nej v objekte aj rehabilitačno-relaxačné centrum. „Vedel som, že plaváreň nie je v dobrom stave, ale že je v havarijnom stave, to som nepredpokladal.“ Podľa Jána Rafaja by iba na sprevádzkovanie bazéna bolo potrebných 15 miliónov korún a na rekonštrukciu celého objektu by potreboval ešte o desať miliónov viac. „Uvedomil som si, že môj zámer je nerentabilný a investované peniaze by sa mi nikdy nevrátili.“ Preto sa začal obzerať po vhodnom investorovi, dokonca aj mestu ponúkol dlhodobý, minimálne 20-ročný prenájom plavárne. Ponuku však predstavitelia Dubnice odmietli predovšetkým preto, že základnou podmienkou pre získanie akéhokoľvek úveru či grantu na rekonštrukciu je vlastníctvo objektu.
Keď sa nepodarilo Jánovi Rafajovi nikoho získať pre participáciu na pôvodnom projekte, rozhodol sa nasmerovať do objektu plavárne inú aktivitu svojej firmy – výrobu elektronických komponentov. „Už od januára sme márne hľadali v Dubnici a okolí vhodné pozemky na stavbu výrobných priestorov. Potrebovali sme niekde rozšíriť v prenajatých priestoroch provizórne rozbehnutú pilotnú výrobu,“ vysvetlil. Jeho predstavu, rozšíriť výrobu vo vlastných priestoroch plavárne, však rozhodnutie mestského zastupiteľstva zmarilo. „Je to pre mňa tragédia. Dôvera japonských partnerov sa získava veľmi ťažko. Nám sa to podarilo, uzatvorili sme s nimi kontrakt o dodávkach elektronických komponentov. Mali sme ambíciu vytvoriť v Dubnici pracovné miesta a teraz budeme nútení od zmluvy odstúpiť. Rozhodnutie poslancov nechápem.“
Ako primátor Juraj Červinka povedal, územný plán mesta je záväzný pre všetkých a mal by sa dodržiavať. „Pán Rafaj mal možnosť prísť na náš úrad a nahliadnuť do neho. Zistil by, že objekt plavárne je vyčlenený pre oblasť školstva a telovýchovy a že sa z neho výrobná hala nebude dať urobiť.“ Podľa primátora sa síce vlastnícke pomery objektu zmenili, avšak je nemysliteľné meniť aj jeho účel, keď hneď vedľa v areáli ZŤS je niekoľko voľných výrobných hál. Pre Jána Rafaja je však vstup na pôdu ZŤS, kde práve prebieha konkurz, nemysliteľný. „Niekto by mi diktoval ceny nájomného a energií a pritom hneď vedľa mám vlastnú prázdnu budovu.“ Priznal však, že kúpu plavárne už poriadne oľutoval. „Momentálne som v patovej situácii a nevidím z nej žiadne východisko.“