Zrakom sa orientuje len čiastočne, nejasne vidí väčšie predmety, nepozná ani farby. Život jej sťažuje aj epilepsia, ktorá ju postihla pred dvadsiatimi rokmi. Už šesť rokov sa o ňu starajú opatrovateľky v bývalom dome opatrovateľskej služby, teraz Sociálne služby mesta Trenčín.
Rodáčka z Hornej Súče, osady Vlčí vrch, navštevovala SOU pre zrakovo postihnutú mládež v Levoči, kde sa vyučila za spracovateľku prírodných pletív, resp. čalúnničku. Svoje znalosti však v práci nemohla využiť. Pre zlý zdravotný stav sa ocitla na invalidnom dôchodku. „Keď nám zomrela mama, starala sa o mňa o mojich dvoch súrodencov jej sestra. No neskôr som chcela byť samostatná, a tak som od nej odišla. Napokon som skončila v tomto zariadení, pretože som potrebovala opatrovateľskú službu,“ vysvetľuje Helenka. Stará sa o ňu opatrovateľka Adriana Hejduková, ktorú si veľmi pochvaľuje. Často s ňou chodí na prechádzky, pomáha jej, keď jej je ťažko na duši. Vie na koho sa obrátiť. Adriana ju psychicky vždy podrží a dodá energiu do života. „Keď som bola malá, deti sa so mnou hrávali, a ani poriadne nevnímali, že som slepá. Aspoň mi to tak nedávali najavo ako dospelí,“ spomína Helenka. I keď jej handicap bráni v mnohých činnostiach, nenudí sa. Najradšej počúva hudbu, najmä dychovky, rozhlasové seriály, zábavno-súťažné relácie alebo hlasy z televízie. A keď ju to prestane baviť, tak chytí do ruky „štrikovanie“ alebo číta časopisy a knihy, ktoré sú napísané Braillovým písmom. „Občas sa stretávam s rovnako postihnutou kamarátkou, dvadsaťšesťročnou Jankou zo sídliska Juh. Vždy si máme čo povedať,“ usmieva sa Súčanka. Rada si predstavuje romantické miesta, na ktorých by sa chcela ocitnúť. Občas sa jej sníva o škole alebo o rodine. Najčastejšie premýšľa o tom, ako by sa vyvíjal jej život, keby videla. Kde by bývala, za čo by sa vyučila, čo by robila. Ako nám prezradila, určite by chcela robiť kuchárku. Z jedál má najradšej vyprážaný syr, zemiakové placky a bryndzové halušky.
Z rodiny žije len jej sestra, ktorá je vydatá, a brat, ktorý býva u jej tety. „Sestra príde v piatok, zoberie ma k sebe alebo k tete,“ hovorí Helenka. U opatrovateliek je spokojná, chýba jej však viac priateliek v jej veku. „Dôležité je, že nie som sama, ako mnohí iní ľudia,“ dodáva.
