Aj napriek krutému a trpkému osudu – dva razy jej vyhorel dom, raz ju o strechu nad hlavou obrala povodeň, je stále medzi svojou rodinou, plná optimizmu, ktorý ju neopúšťa ani po viac ako stovke prežitých rokov. Babička Agneša Konečná je jednou z najstarších obyvateliek Trenčianskeho kraja, narodila sa 14. novembra 1902.
Zrak, sluch i nohy jej už dobre neslúžia, no zato pamäť a slovnú zásobu má vynikajúcu. Pri našej návšteve nás prekvapila svojou výrečnosťou a humorom. Ako nám prezradila jej opatrovateľka a zároveň vnučka Jana Zámečníková, chvíle, ktoré preleží na posteli, si často kráti naozaj netradične. Pukaním obalu z bonboniery. „Celý deň len pukám, čo mám robiť?“ smeje sa pani Agneša. Pred pár rokmi, keď jej ešte dobre slúžil zrak, veľmi rada čítala, najmä Písmo sväté. Aj na televíziu sa rada pozerala. Presedela pri nej celé hodiny, najradšej mala správy a telenovelu Esmeralda. Teraz už skôr spomína... Aj na svoje mladé časy, kedy vycestovala do Rakúska za robotou. „Pokiaľ sa u nás neobjavili nové fabriky, bola som tam,“ hovorí pani Agneša. „Celý život mi dobre nebolo. Ráno sa muselo narúbať dreva a až do večera sa robilo na poli. A to všetko len o melencovej či kmínovej polievke, ktoré sa striedali niekoľko dní. Ako dieťa som musela stále kravy pásť, v dome porobiť. Ťažký život som mala aj v dospelosti, kedy ma postihli pohromy, oheň a voda nám vzali dom, teraz ma zase prenasledujú choroby. Nuž, ako bolo, tak bolo. Hlavne že som stále tu, medzi svojimi,“ zodvihne hlavu a usmeje sa na svoju vnučku, ktorá ju hladí po ruke. „Keby nebolo choroby, aspoň na staré kolená by som sa mala dobre,“ dodáva babička a spomenie si na slová jedného pána farára: „Dobre človeku nemôže byť, lebo vtedy by zabudol na Boha.“ Pani Agneša bola a je hlboko veriaca. Nikdy nezabudne na večernú modlitbu. „Keď je mi v noci zle, prepadajú ma myšlienky, že už odídem na druhý svet. Neubránim sa tomu. Nedá sa nič robiť,“ zamyslí sa babička. Po chvílke mlčania zase začne spomínať... „Ej veru, inakšie to boli zábavy za mojich mladých čias. Každú nedeľu sa konala vrzačka, tak sme vtedy nazývali zábavu. Počas nej sudy od piva slúžili ako stoly. Chlapi, tí bývali pri bare a ženy v kúte. Staršie si posadali na lavičky, pozerali sa a robievali si posmech z toho, ako sa kto komu dvorí a kto ako tancuje. Všetkého bolo vtedy menej, ale zato každý mal veselšieho ducha. Dnes sa len medzi sebou na zábavách bijú, nadávajú si...,“ povedala zhovorčivá starenka.
Väčšina jej rodiny býva v Novom Meste nad Váhom a v Novej Bošáci. „Som rada, že mám poriadne a slušné deti a vnúčatá. Robia mi radosť, navštevujú ma, čo viac mi už len treba,“ dodáva babička. So svojou otvorenosťou a úprimnosťou zaujme nejedného poslucháča. A že jej zážitky a skúsenosti sú naozaj poučné, o tom sa môže presvedčiť každý, kto zavíta do jednej z chalúpok na novobošáckych kopaniciach.