Článok pokračuje pod video reklamou
Susedia tvrdia, že ju vonku nevideli už vyše roka. Zavretá je podľa nich v byte s rozlohou asi 30 metrov štvorcových a dianie na ulici sleduje cez okno, ktoré sa nedá otvoriť.
„Je tam zatvorená ako väzeň. Predtým chodila von, ale najmenej rok alebo aj dva som ju nevidela ísť von,“ tvrdí jej kamarátka, ktorá býva v blízkosti. Podíde k oknu a barlou zabúcha na podokenicu. Dôchodkyňa skúša otvoriť okno, ale nedá sa. „Strašne by som jej chcela pomôcť, mám ju veľmi rada,“ hovorí. Chcela ju párkrát navštíviť, ale zakaždým jej spoza dverí povedala, že nemá kľúče a nemôže otvoriť. „Išla som za jej dcérou a hovorila som jej, že ona potrebuje aj von chodiť. Povedala mi, že má Alzheimerovu chorobu,“ vraví.
V tichej štvrti na trenčianskom sídlisku Sihoť I. žijú prevažne starší ľudia. O zamknutej susedke mnohí vedia a myslia si, že ju rodina zanedbáva. „Ona bola normálna žena, ktorá komunikovala, bola životaschopná, nosila si nákupy. Od vlaňajška je takto v okne. Predtým mala aspoň okno otvorené, teraz ani to nie. Treba s tým niečo robiť,“ myslí si susedka zo Švermovej ulice. Susedia vravia, že za dôchodkyňou „občas“ chodieva jej dcéra aj vnuk. Zatiaľ vraj nevideli, že by ženu vzali na prechádzku. Dcéra dôchodkyne sa v týchto dňoch lieči na onkológii v trenčianskej nemocnici. Iniciatíva susedov, ktorí zavolali novinárov, ju rozhnevala. „To čo je za sprostosť?! Veď môj syn sa o ňu stará od rána do večera. Ona má alzheimera v konečnom štádiu. Môžu sa hanbiť!“ reagovala.
Vnuk tvrdí, že za babkou chodieva každý deň ráno, na obed, večer a berie ju aj na vychádzky. „Keby bolo odomknuté, ona by vyšla a stratila by sa,“ vysvetľuje. Tvrdenia susedov ho prekvapili. „Veď ma tam stretávajú každý deň,“ povedal.
