Predstavte si stredoveký kláštor a v ňom celý rad meditujúcich mníchov. Predstavte si rok 2002 a mladého Trenčana, zahaleného do mníšskeho rúcha, ktorý je zavretý v malom domčeku niekde v džungli, kde medituje, celé dni iba o jedle, bez akejkoľvek spoločenskej aktivity. Ťažko predstaviteľné, ba až neuveriteľné...
Ak by ste sa mladého Trenčana Martina Prodaja opýtali, kdeže to bol, a on by vám odpovedal, že na ázijskom ostrove Srí Lanka, určite by ste si pomysleli, ten sa má, užíval si na exotickom ostrove, more, slnko, pláž, krásne dievčatá, rajské prostredie... O to viac by ste boli prekvapení a neveriacky by ste krútili hlavami, keby ste sa dozvedeli, že Martin na Srí Lanke skoro celý deň meditoval, zbavený akejkoľvek komunikácie so svetom, žiadna televízia, noviny... Žiadny relax, zábava, vychutnávanie exotického prostredia, plávanie v mori, opaľovanie sa na slnku, len a len meditácia. Pre našinca ťažko pochopiteľné.
Pozitívny prístup k životu
Martin je obyčajný mladý človek, snáď o trochu iný, než ostatní. Materiálne veci pre neho neznamenajú tak veľa, ako pre mnohých iných, energických a ambicióznych mladých ľudí, ktorí v túžbe dosiahnuť v živote čo najvyššie postavenie a získať čo najviac peňazí sú schopní urobiť čokoľvek, len aby uspokojili svoje predstavy. Martin je pravý opak. Pracovať na sebe, na svojom vnútri, formovať svoju osobnosť, charakter, zdokonaľovať svojho ducha a pestovať pozitívny prístup k životu, to je jeho cieľom. V minulom roku dostal ponuku odísť na Srí Lanku, kde sa zúčastnil študijného pobytu v jednom z buddhistických kláštorov. „Jeden z mojich učiteľov satiterapie a meditácie je mních,“ hovorí Martin. „Tento svetobežník je českého pôvodu a má švajčiarske občianstvo. Práve on mi pobyt sprostredkoval.
V porovnaní s kresťanskými rádmi je inštitút buddhistického mnícha trochu odlišnejší. Už len tým, že budúci mních vstupuje do rádu dobrovoľne a kedykoľvek z neho môže vystupiť. Na Srí Lanke síce neexistuje dočasná možnosť byť mníchom, ale na území štátov, ako je Barma či Thajsko, tam sa mladí muži aspoň raz za život snažia dostať do kláštora na 3-4 mesiace. Ak tak neurobia, tak sú spoločensky „nepoužiteľní“ a žiadna žena si ich nevezme za muža.“
Martin odcestoval na Srí Lanku, kde pobudol šesť mesiacov, s dvoma českími mníchmi a ich učiteľom. Na sedem prvých dní sa ich domovom stal kláštor v hlavnom meste Colombo, kde sa začali učiť základným mníšskym zručnostiam, naučiť sa jesť a obliekať sa ako mních, zásady správania sa voči laikom, ľuďom, ktorí do kláštora prichádzali.
Meditoval v malom domčeku na kraji džungle
Skutočný tréning a pravý mníšsky život ich však čakal vo Veduve Aranye, na juhu Srí Lanky. V malom domčeku v džungli, kde ho čakal len malý stolík a posteľ, sa jeho dennými spoločníkmi stali rúcho a misa, do ktorej dva razy za deň dostával potravu od dajákov – darcov, žijúcich v mníšskom spoločenstve. Na kraji džungle tak strávil meditáciou celé dni. „Človek sa dobrovoľne od všetkého izoluje,“ spomína Martin. „Nesmel som sa dotknúť ženy a byť s ňou osamote pod jednou strechou. Celkove tam bolo 15 až 20 mníchov od 19 do 33 rokov. Kláštor bol miestom, kde som žil tak slobodný život, ako ešte doteraz nikde. Naučil som sa žiť pre prítomnosť, bez akýchkoľvek starostí, plánovania.
Kláštor som moc neopúšťal, kedže tým, že som mních, nepatril som do normálnej spoločnosti. Osobne som opustenie kláštora prežíval ako stratu chráneného prostredia.“
Ľudia sa mu klaňali rovno na ulici
Mnísi boli pri príležitosti nejakých osláv pozývaní do súkromných domov. Napríklad keď sa syn chystal na prijímačky na vysokú školu, rodina chcela zvýšiť jeho šance tým, že pozvú na návštevu spirituálne osoby – mníchov, čo by mu z duchovného hľadiska malo pomôcť. „Veľmi zaujímavý pocit je, keď vchádzate do domu a domáci pán vám na znak úcty umýva nohy,“ spomína Martin na netradičnú formu uvítania mníchov. Tí sa museli počas pobytu riadiť viacerými pravidlami. „Misu s jedlom by som nemal nechať na slnku dlhšie, než do určitého času, po území kláštora by som nemal chodiť vyzlečený, len v spodnom dieli rúcha. Alebo keď idem po almužnu, nemal by som sa pozerať nikam inam, len priamo pod nohy a s nikým nekomunikovať. Srí Lančania žijú s mníšskou komunitou, poznajú ich pravidlá, rešpektujú ich, chápu. Bežne sa nám stávalo, že na ulici nás ľudia zastavili a poklonili sa. Rodičia vedú do kláštora aj troj alevo štvorročné deti, aby sa aj tie mníchom poklonili a vzdali im úctu:“
Mnísi nepracujú, nevaria, neperú, nevyvíjajú žiadnu spoločenskú aktivitu. Boli dni, kedy obyvatelia dediny prišli „meditačne“ prežiť úplnkovú noc. Do kláštora prišla meditovať celá dedina. Vtedy sa mnísi o nich starali, dávali im inštrukcie pri meditácií...
Zbavil sa ilúzií a naivného pohľadu na svet
„Tamojšia spoločnosť nás šesť mesiacov živila bez toho, že by od nás niečo požadovala ( u nás ťažko predstaviteľné, však?) Poskytli nám zadarmo nielen ubytovanie, ale aj jedlo. V Ázií mnohí berú stať sa mníchom ako možnosť získať zadarmo vzdelanie, podaktorí ako možnosť vyhnúť sa práci a mnísšky rad tak zneužívajú.
Martin navštívil ku koncu pobytu aj zopár miest. Spolu s ďalším mníchom sprevádzal dve slovenské dámy po kultúrno-historických a turistických centrách. Martin získal z pobytuna Srí Lanke naozaj veľa. Určitú schopnosť odstupu, nadhľad nad vlastným životom, povznesenosť nad svetskými vecami a uvedomenie si, že sa dá žiť aj inak, bez akýchkoľvek materiálnych statkov a nič to nemení na kvalite života. „Zbavil som sa ilúzií a naivného pohľadu na svet,“ dodáva Martin, ktorý sa na Srí Lanku chce časom určite ešte vrátiť. Najbližšie ho však čaká šesťtýždňový meditačný výcvik na chate pod Hrbom a potom sa chce venovať práci v oblasti školstva, vzdelávania či vedenia kurzov.
Rastislav Samák
