100 domácností a 270 miest, obcí a osád. Počas sedemnásťročnej púte zozbieral asi 700 kusov rôznych porcelánových hrnčekov, pričom navštívil okolo 10-tisíc ľudí. Reč je o známom novomestskom zberateľovi, teraz už 82-ročnom Jozefovi Pollákovi. V kalendári má zapísaný pamätný deň 31.12.1973. Vtedy totiž začal so zbieraním starých porcelánových hrnčekov. „Inšpiráciou pre mňa bola návšteva babičky, ku ktorej som išiel v spomínaný deň kupovať fazuľu, na ktorú som k nej chodieval už tri roky,“ spomína si J. Pollák, ktorý, aj v tomto požehnanom veku neustále prekypuje energiou a pozitívnym pohľadom na svet..„Pri vstupe do kuchyne som videl na stene visieť prekrásne porcelánové hrnčeky. Videl som ich u nej i predtým, ale nikdy som ich nevnímal...akoby tam neboli. Až v ten deň ma upútali, očarili. Tá hrnčeková krása ma úplne fascinovala. Od toho času som sa stal ich vášnivým zberateľom. A ja, z ničoho nič som začal zháňať po dedinách a osadách hrnčeky.“
Jeho manželka bola celých 22 rokov na invalidnom vozíku. Staral sa o ňu a popritom si ešte našiel čas aj na vandrovanie po Slovensku. Chodil po krajine, navštevoval ľudí a kupoval od nich staré keramické hrnčeky. Pýtal, prosil, dobiedzal... A pri tej príležitosti originálnym spôsobom opísal jednotlivé regióny Slovenska vo vyše sto stránkovom rukopise. Navštevoval obce a osady trnavského, myjavského, bzinského, piešťanského a trenčianskeho regiónu. Vyrážal skoro ráno, aby sa do večera vrátil domov, k žene.
Zachránil manželstvo
Vášnivý zberateľ, ktorý má rád život a objavuje krásu vo všetkom živom i neživom, s radosťou spomína na príbeh, ktorý zažil počas svojho nekonečného putovania. „V jedno slnečné letné ráno som pricestoval do Starej Turej, odkiaľ som sa kľukatými cestičkami vydal do obcí a majerov. Chodil som po takých cestách, ktoré ani domáci nepoznali. Nevedeli mi povedať, kde vlastne som. Odrazu som uvidel opitého muža, ako sa kýve zo strany na stranu. Povedal mi, že má strach z bitky, ktorú dostane doma od ženy. Vraj má hrubú trstenicu a len čo otvorí dvere, zmláti ho po chrbáte. Bolo mi ho ľúto. Ponúkol som sa, že ho odprevadíjm domov pod jednou podmienkou: Keď prídeme k vám, kľaknete si na kolená a budete prisahať, že už nikdy nebudete piť! Urobím to – súhlasil chlap. Tak som ho poriadne chytil a dobrú pol hodinu som ho viedol po lesných cestách. Vošli sme do dvora. Klopem na dvere a vtedy ho uvidela žena, ktorá mohla mať asi 75 rokov. Otvorila. Pekne som ju pozdravil a už aj brala zo steny trstenicu. Začal som jej všetko vysvetľovať, ale stále držala v ruke palicu. Báčinko prisahal, že nikdy nebude piť. Žena mu povedala, že ak sa ešte raz opováži, tak ho vyhodí von z chalupy. Usadila ma za stôl a ja som sa jej opýtal, či nemá na predaj hrnček. Daroval mi jeden a aj ma poriadne pohostila.“
Pán z mesta ide a kozu vedie
Vo svojich spomienkach sa ocitá v myjavskom regióne, kde prechádzal z jednej osady do druhej. „Vedľa kozy, ktorá bola uviazaná o strom, stála babka a zo servítky si vyberala omastený chlieb. Opýtal som sa, či jej netreba pomôcť s kozou. Prekvapená sa ma opýtala, či by som to vedel. Upozornila ma, aby som dával pozor, že sa mi budú dedinčania smiať. Vraj, pán z mesta ide a kozu vedie. Naozaj sa smiali a hovorili, že ide cirkus. Babka doma kozu podojila a počastovala ma čerstvým mliekom. A už mi oči behali po stene kuchyni. Povedal som jej, že zbieram hrnčeky a poprosil ju, aby mi predala aspoň jeden. Nepredala, ale dala. Vraj som tak suverénne viedol tú kozu, akoby som bol z gazdovského domu a tak si zaslúžim hrnček. Ostatné vraj po nej zdedia synovia a vnuci.
Jozefovi Pollákovi však nestačilo iba zbierať hrnčeky a obkladať si nimi steny bytu. Chcel, aby ich videlo čo najviac ľudí. Najskôr začal pozývať ľudí, žiakov a študentov všetkých škôl k sebe do bytu a posledných päť rokov robiť s nimi výstavy po západnom a južnom Slovensku. Zároveň besedoval s deťmi na školách a podieľal sa s nimi o zážitky a poznatky zo svojich ciest. Okrem hrnčekov vystavoval i staré pohľadnice slovenských krojov, ktoré sa nosievali ešte koncom 19.storočia v čiernobielom i farebnom prevedení. Taktiež vystavoval kresby z mladých rokov a veľké ozdobné písmená abecedy, ktorých je tiež autorom. Ešte v roku 1998 sa uskutočnila jeho stá výstava v Mestskom kultúrnom stredisku v Piešťanoch. Všetkých sto výstav videlo 132-tisíc návštevníkov.
V súčasnosti už len s úsmevom na tvári spomína na svoje hrnčekové vandrovanie, na ľudí, okamihy, ktoré sa hlboko vryli do jeho pamäte. Často sadá k hrnčekom a prežíva desiatky, ba aj stovky príbehov. V každom z nich cítiť človeka, ktorý z obyčajnej hliny vytvoril krásu, aby pretrvávala stáročia.
Rastislav Samák
