Hokej. Po futbale asi najobľúbenejší šport na svete. Tisícky ľudí so záujmom sledujú túto rýchlu dynamickú hru, pri ktorej dominuje tvrdosť, nasadenie a obdivuhodná technika za asistencie pohyblivých rúk a nôh. pochopili, že na Slovensku vyrastajú jední z najlepších hráčov tohto športu. Dôkazom toho sú aj mnohí slovenskí hokejisti pôsobiaci v najprestížnejšej hokejovej súťaži na svete, v NHL, a v nižších zámorských súťažiach. Jedným z nich je i Trenčan ROMAN TVRDOŇ (nar. 29. 1. 1981), v súčasnosti hrajúci v AHL v mužstve Portland Pirates. Minulý rok v máji podpísal s Washingtonom Capitals trojročnú dvojcestnú zmluvu. Momentálne čaká na svoju príležitosť zahrať si v NHL.
ZAČIATKY
„Hrávať som začal asi od svojich šiestich rokov. Na štadión ma dotiahol otec a ako každý malý chlapec, začal som trénovať v prípravke. Už od začiatku som nosil na drese číslo 22. Bolo to číslo vtedajšieho hráča Dukly Roberta Krona. Nikdy nezabudnem na jeho sólo v ligovom zápase, keď prešiel cez všetkých hráčov a parádne zavesil. Vtedy som si povedal, že chcem byť ako on a to číslo mi prischlo dodnes. V žiackych hokejových sezónach sme zaznamenali veľa úspechov, pretože sme boli dosť silný ročník, prakticky sme nemali vážnejšieho súpera a až do 7. ročníka sme sa pravidelne stávali neoficiálnymi majstrami SR. Až ako ôsmaci si pamätám na prvé väčšie sklamanie, keď sme vo finále prehrali s Košicami o gól. V tej sezóne sme dokonca „vyprášili“ bratislavský Slovan 24:0!
DORAST
Vtedy sa mi prihodilo prvé vážnejšie zranenie - zlomenina kľúčnej kosti. V tom období sa striedali lepšie časy s horšími a ja som svoje juniorské roky v Dukle zakončil ziskom majstra SR. Sezóna 1998/99 bola vlastne pre mňa najúspešnejšia, keď sa nám podarilo s reprezentáciou získať na MS 18 vo Füssene bronzové medaily.
DRAFT
Rodičia vždy chceli, aby som najskôr dokončil školu, zmaturoval a až potom sa zamýšľal nad odchodom za more. Skauti ma sledovali už od mojich sedemnástich rokov, prebiehali rôzne rozhovory, pýtali sa ma na podmienky, čo by som chcel dosiahnuť, atď. Ja som bol vždy rozhodnutý odísť do Ameriky a skúsiť sa presadiť. A s odstupom času ani neľutujem svoje vtedajšie rozhodnutie, určite som tým len získal.
Na začiatku bolo dosť ťažké zvyknúť si na úplne iný štýl hry. Hrá sa tu s obrovským nasadením a s určitou dávkou tvrdosti. Hráči vo veľkom uprednostňujú nahadzovanie pukov na mantinel pred typickou európskou kombináciou s následným prečíslením. Zmyslom nastreľovania na mantinel je vyvarovanie sa pred stratením puku s prípadnou rýchlou kontrou, čo býva pri otvorenej hre dosť nebezpečné.
JAZYK
Na Slovensku som bral anglický jazyk viacmenej ako povinnosť v rámci vyučovania. Po príchode do Ameriky som však jednoducho bez anglitčiny nemohol byť - ľudia v spoločnosti sa rozprávali a ja som im nerozumel, preto som sa musel snažiť a vylepšiť si svoju slovnú zásobu trebárs i pozeraním televízie. Veľmi mi pomohol aj môj spolubývajúci Kanaďan, ktorý mi všetky nejasnosti vysvetlil. Za 4-5 mesiacov som sa už vedel ako tak dorozumievať.
BÝVANIE
Najskôr som býval v rodinách, o ktorých môžem povedať, že sa o mňa starali veľmi dobre a bolo mi u nich super. Teraz už bývam v pomerne dosť veľkom apartmáne so spoluhráčom, ďalším Slovákom Martinom Hlinkom (okrem neho je v Portlande zo Slovákov i Rastislav Staňa a Ivan Čiernik).
CESTOVANIE
V juniorke bol najbližší súper vzdialený od nás 4,5 hodiny cesty. Nebol som zvyknutý spať v autobuse a zo začiatku mi to robilo nemalé problémy. Býval som dosť unavený a časté cestovanie mi vôbec nepridalo na mojich výkonoch. Teraz už používame na presuny lietadlo, čo je obrovská výhoda. Po minuloročnom septembrovom nešťastí však nie som si ani v lietadle dosť istý.
PORTLAND
Je to pomerne pekné mesto, vzdialené od Bostonu asi 1,5 hodiny cesty. Na každom metre je cítiť kus histórie. Nachádza sa tu obrovská piesková pláž. Ľudia v Portlande zrovna nežijú hokejom, a ani návštevy neboli veľmi vysoké - okolo 4 - 5 tisíc.
SPOLUHRÁČI
V mužstve je viac Kanaďanov ako Američanov. Je tu i zopár Európanov, na nich sú však kladené oveľa väčšie nároky. Celkovo je tu však dobrá partia, každý vie, že cesta nahor vedie len cez profesionálny prístup a maximálne nasadenie a odovzdanie sa pre hru.
NAJKRAJŠÍ A NAJHORŠÍ MOMENT
Určite medzi najkrajšie zážitky patrí ocenenie, ktoré som dostal ako najlepší nováčik roka pre západnú časť v juniorskej súťaži WHL, ako i prvé góly v juniorke a v AHL. Najhorším bolo jednoznačne zranenie ramena, ktoré ma postihlo tento rok na jar a kvôli ktorému som vynechal takmer polovicu sezóny. Našťastie práve vtedy prišla za mnou do Ameriky moja priateľka Nikol, ktorá ma dokázala v ťažkej situácii podržať a povzbudiť. Starala sa o mňa, varila mi, a tak som nemusel navštevovať rôzne reštauračné zariadenia. Odvtedy už viem variť trochu i ja.
REPREZENTÁCIA
Hral som v reprezentačnej osemnástke i dvadsiatke. Rozhodne by som neodmietol pozvánku i do seniorskej. Viem však, že všetko závisí od výkonnosti a na Slovensku máme veľa kvalitných a dobrých hráčov, ktorí majú miesto v reprezentácii. Hrať za svoju krajinu bola vždy pre mňa česť a verím, že si reprezentačný dres ešte určite oblečiem.
KEMP
Začína v polovici septembra. Chcem sa ukázať v čo najlepšej forme, a tomu podriaďujem aj terajšiu prípravu v Trenčíne. Nemám ale veľké oči, skôr si myslím, že najskôr ma pošlú na farmu a keď sa mi tam bude dariť a budem zbierať nejaké bodíky, tak potom snáď... Washington má veľa hráčov, sú to skôr starší a skúsenejší hráči, takže je dosť ťažké presadiť sa pri nich. Vidieť však, že chcú mužstvo postupne omladzovať, a tak sa naskytuje šanca i mladým hráčom.
CIEĽ
Asi ako každý hokejista. Zahrať si v NHL a presadiť sa v nej. Momentálne je pre mňa dôležité, aby mi išla hra v Portlande, ostatné príde samo. Verím, že sa v blízkej budúcnosti dočkám.“
Martin Sliva
