Ľudský život je ako svieca – tak rýchlo vyhasne. Stačí krátky okamih, chvíľa, ktorá všetko zmení...navždy. Tragické prípady, pri ktorých vyhasne nejeden ľudský život, či chceme alebo nie, stále existujú. Osud, Božia vôľa, jednoducho musel odísť – povie si človek, ktorý stratí srdcu blízku, milovanú osobu. Niektorí tomu odmietajú uveriť, akoby to bol len zlý sen, nočná mora, z ktorej sa ešte neprebrali. Nechcú si pripustiť, že ich najdrahší či najdrahšia už nie sú na tomto svete. Veľmi ťažko sa vyrovnáva so smrťou blízkeho človeka, oveľa ťažšie vtedy, keď odíde ešte celkom mladý, plný energie a chuti do života. Človeka, ktorý bol šťastne ženatý, mal deti, rodinu a celý život pred sebou. Vtedy sa žiaľ jeho rodiny ani nedá opísať. Je obrovský a nepozná hraníc. Prežili ho a ešte stále ho prežívajú aj dve ženy – 26-ročná Bronislava a 20-ročná Žaneta z obce Topolecká pri Starej Turej, ako aj celá ich rodina.
Nešťastný traktor
Na čierny deň 8. augusta 2002 nikdy nezabudnú. Vtedy akoby sa pre ne zrútil celý svet, život odrazu stratil zmysel... Ten, kto to sám nezažil, to nikdy nedokáže pochopiť. Pochopiť hlboký a nekonečný žiaľ a bolesť v srdci, ktorú Žaneta a Broňa cítili. „Už prešiel mesiac odvtedy, čo môj muž tragicky zahynul a ja stále tomu nemôžem uveriť,“ hovorí so zármutkom v srdci Žaneta. „Stále čakáme, že prídu domov, je to neskutočné,“ hovorí žalostne Broňa. Obidve ženy by najradšej vrátili späť čas a srdcervúcne by si želali, aby v to osudové ráno 8. augusta nikdy neexistovalo. Čo sa vlastne vtedy stalo? Ani ony samé to presne nevedia... Bratia Miroslav (28 rokov) a Vladimír (22 rokov) – ich manželia, sa ako každý deň, vybrali do práce. Do hôr, kde spolu pracovali ako živnostníci - ťažili drevo, jazdili na koňoch, na traktore. A práve ten sa im, žiaľ, stal osudným. „Vieme len toľko, že išli na traktore hore prudkým kopcom, no ten sa prevrátili. Obaja zostali uväznení pod ním, Vladimír bol na mieste mŕtvy, toho môjho odviezli do nemocnice, kde o dva dni zomrel aj on,“ spomína so sklonenou hlavou a bolesťou v srdci Žaneta. „Stalo sa to okolo ôsmej hodiny ráno. Asi o štvrť na jednu poobede išiel okolo jeden lesnícky pracovník, ktorý zavolal rýchlu pomoc. Pod traktorom sa Miroslav trápil sedem hodín. Ich brat išiel do krčmy a tam sa to všetci dozvedeli, a my, manželky, sme o ničom nevedeli. Prišli nám to oznámiť moji rodičia. Môjho manžela sme potom navštívili v nemocnici, no na nič si nespomínal. Lekári nám povedali, vraj je to mladý organizmus a že sa z toho dostane. Keď sme v piatok zavolali, lekári nám oznámili, aby sme nechodili, že jeho stav je oveľa horší. V sobotu zomrel. Mohli nám aspoň povedať, že umiera a že už mu niet pomoci, aspoň by sme s ním mohli byť v posledných chvíľach jeho života. Ak by bol prežil, čo by bol podľa lekárov zázrak, museli by mu amputovať obidve nohy,“ spomína na najťažšie dni Žaneta, ktorá spolu s Broňou boli so svojími mužmi len veľmi krátko. “Svadbu sme mali 11. novembra roku 2000, chvíľu sme bývali v Dolnej Porube a po narodení syna Lukáška sme sa nasťahovali k svokrovcom do rodinného domu. Po pol roku sme sa presťahovali do domu na Papraď, ktorý si Miro kúpil ešte ako slobodný. Žaneta bola so svojím milovaným ešte kratšie...brali sa vo februári tohto roku.
„Nemôžem dodnes spávať“
Dieťa, ktoré by malo prísť na svet v januári budúceho roka, jej určite dodá viac energie a pomôže jej vzdialiť sa myšlienkami od nešťastného dňa. Aj keď spomienkam nikdy neuniknú. „Nemôžem dodnes spávať,“ hovorí Žaneta. „Keď počujeme vrčať traktor, čakáme, že prídu domov. Stále tomu nemôžeme uveriť.... „Ja spávam dobre, myslím na neho, ale pospím si,“ vraví Broňa. Prvé dni boli pre obidve ženy enormne náročné a ťažké. „Prišli za mnou rodičia, brat, sestra. Pri vybavovaní úradných záležitostí nám najviac pomohol pán Skovajsa, Žanetin otec. Na Papradi mám staršieho suseda, keď boli jeho deti malé, zomrela mu manželka, takže veľmi dobre vedel, čo prežívam, ako sa cítim. Príde, nepovie ani pol slova a pomôže, ako môže,“ prezrádza mama roztomilého Lukáška. Aj ten sa v ten osudný deň správal inak, ako obvykle. „O dvanástej naobed vôbec nechcel ísť spať, zaspal len vetdy, keď som ho držala na rukách,“ vracia sa Broňa k tragickému dňu, od ktorého sa v ich živote všetko zmenilo. „Možno, že časom všetko prebolí, ale už to nikdy nebude také, ako predtým,“ plače Žaneta. „Každý hovorí, že si nájdeme druhých, že sme ešte mladé...,“ pridáva sa Broňa. Obe už nevládzu hovoriť. Ťažko je im.
„Kde asi teraz sú, vidia nás?“
Ešteže sa nájdu ľudia, ktorí im pomôžu a stoja pri nich. Uskutočnila sa aj verejná zbierka, zorganizovaná Charitou zo Starej Turej, z Mestského úradu dostali 3-tisíc korún. Hovorí sa, že nešťastie ľudí spája, no nie vždy je to tak aj v skutočnosti. Žaneta si o tom myslí svoje. „V tejto dedine sú niektorí ľudia ešte protivnejší, než predtým. Každý mi závidí, čo mi po ňom zostalo, niektorí ma ohovárajú, otáčajú sa chrbtom. Manželia mali veľa kamarátov, u ktorých sa práve teraz ukáže ich pravý charakter. Teraz zisťujeme, akí naozaj sú. Či mali naozaj radi našich mužov, alebo ich potrebovali len na to, aby im s niečím pomohli. Niektorí sú nám ako naša rodina, pomôžu, keď niečo potrebujeme.“
„Keď prídem na cintorín, rozmýšľam, kde asi teraz sú. Vidia nás?,“ uvažuje Broňa. „Asi to mali súdené.“ „Musí existovať niečo vyššie, inak by život nemal zmysel. Podľa mňa má každý určené, kedy zomrie,“ zamýšľa sa Žaneta. „Nedokážem však pochopiť, že starí, chorľaví ľudia, ktorí trpia a modlia sa k Pánu Bohu, aby už mohli odísť, takí tu stále sú, a takých, čo sú mladí a šťastní, tých si Boh vezme. Utešejeme sa aspoň tým, že Pán Boh vedel, čo s nimi ďalej bude a tak ich chcel ušetriť trápeniu. Aspoň sú tam spolu. Dúfame, že sa majú dobre,“ hovorí so slzami v očiach Žaneta. „Vždy boli opatrní, veľmi spoľahliví pracovníci v horách. Ani doma sa nezastavili, v jednom kuse boli na nohách, robili okolo chalupy, keď prišiel niekto, že potrebuje pomoc, vždy boli ochotní. Často sme si spolu chodievali niekam sadnúť, boli sme aj na dovolenke v Španielsku,“ smutne spomína Broňa, ktorá všetku svoju pozornosť v súčasnosti sústreďuje na svoje dieťa.
Zmyslom života sa stali deti
„Poteší ma, keď začne rozprávať, zasmeje sa, spadne na zadoček, vtedy sa človek pousmeje a poteší sa tomu. Strašne rada som piekla koláče, varila som, teraz ma to už vôbec nebaví. Neviem, čo bude ďalej, ako budem ďalej žiť, nezamýšľam sa nad tým. Buď pôjdem bývať k rodičom do Dolnej Poruby, alebo budem žiť v dome v Papradi, ešte neviem.“ „Ja zostanem žiť u rodičov v Topoleckej,“ dodala Žaneta, nerozlučná Bronina priateľka. Obidve prešli tým istým, stratili čo im bolo najdrahšie, vedia čo je to bolesť, trápenie, smútok a nikomu by nepriali prežiť to, čo ony samy v jeden letný augustový deň.
Na tragédií je najsmutnejšie to, že išlo o mladých ľudí, ktorí boli spolu veľmi krátky úsek života. Zostáva im len chrániť a milovať to, čo im zanechali ich drahí. Broňa svojho malého Lukáška a Žaneta svoje budúce, veríme že zdravé a krásne dieťatko. Obidvom ženám – matkám prajeme, aby čiernu tmu, ktorá sa v ich mysliach a srdciach rozprestrela po tragickej udalosti, vystriedalo jasné svetlo v podobe ich nádherných detí, strojcov životnej energie a lásky. Spomienky na svojich manželov – Vladimíra a Miroslava budú uchovávať vo svojom srdci a v pamäti. Navždy... Veria, že raz sa s nimi opäť stretnú.
RastislavSamák