a myšlienok. Nepočuje štebot vtákov, padanie dažďa, veselý krik detí, hlas svojich synov... Žije vo svojom vnútornom svete, o ktorom nemajú počujúci ani potuchy. Museli by to sami zažiť. Tie chvíle ticha, premýšľania o živote, neprajný osud, bolesť v srdci. 52-ročná Trenčanka Magda Pilárová – Benkovičová patrí medzi nepočujúcich. Sluch stratila vo svojich jedenástich rokoch. „Z ničoho nič som náhle ohluchla,“ spomína na najsmutnejší a najbolestnejší deň v živote pani Magda, matka dvoch dospelých synov. „Bol to pre mňa veľký šok, z ktorého sa doteraz neviem spamätať. Možno som prekonala nejakú infekciu, o ktorej sme ani nevedeli. Zohla som sa, opäť narovnala a v tom okamihu sa mi rozozvučalo v hlave a bola som hluchá. Nečakala som, že ohluchnem na obidve uši a ešte k tomu tak náhle. Všetci otvárali ústa a ja som nevedela, čo mi chcú povedať. Nikto mi nechcel veriť, že som hluchá. Z toho, čo ma postretlo, som nešťastná až doteraz.“ Bol to okamih, ktorý zmenil celý jej život. Rozprávať sa musela učiť na logopédií. „Išlo mi to, neskôr som sa naučila aj posunkovú reč. Keď som v piatej stratila sluch, dali ma do školy pre nepočujúcich. Nechcela som tam chodiť, dva mesiace mi trvalo, pokiaľ som si zvykla.“
Nepočujúca poetka
Pani Magdu veľmi trápi, že nepočuje ako iní, aj sa ťažko dorozumie. Mrzí ju, že mnohí ľudia majú voči nepočujúcim málo pochopenia. Povedia si - však nerozumie, nič nevie, mávnu nad ním rukou a poniektorí ich považujú za bláznov. „Po tom všetkom, čo sa mi stalo, boli aj takí ľudia, ktorí sa mi otočili chrbtom, neuznávali ma, nebrali ma takú, aká som, nebrali ohľad na moje postihnutie. Ten, kto nevie, čo je to nepočuť, ťažko to pochopí. Vieme, že sú aj ľudia inak postihnutí, ale my nepočujúci sme na tom horšie, lebo nás mnohí považujú za nenormálnych.“ Nepočujúca pani Magda je úplne normálny, cítiaci človek, aj keď sluchovo postihnutá, ale zato veľmi nadaná. Dala sa na cestu, ktorá pre ňu veľa znamená. Na tvorivú púť, ktorej výsledkom je rada nádherných básničiek. Farebný svet ticha – tak znie názov jej novej knižky, ktorá u mnohých ľudí vzbudila záujem. Básne sú obrazom jej duše, životných pocitov, odhaľuje v nich samú seba, svoj život a... lásku. Stratila síce sluch, no zato vo svojej duši objavila veľkú tvorivosť. Pri vydaní knihy jej okrem iných inštitúcií finančne pomohli aj Mesto Trenčín, Trenčianska nadácia a Asociácia zväzov zdravotne postihnutých v Trenčíne. „Básne ma napadnú kedykoľvek. Musím sa niečím zaoberať, v duchu si to všetko hovorím a potom dávam na papier.“ Veru, ťažko by jej bolo v tom večnom tichu. Tvorba básní na jej tvári vždy vyčarí úsmev a dodá jej životnú energiu, ktorú táto žena nesmierne potrebuje.
Veriť v dobro a nevzdávať sa
„Keď som začala písať básne, všimla som si, že ľudia si ma začali viac vážiť. Sú prekvapení, čo dokážem. Na básne som sa dala neskoro, to som mala robiť vtedy, keď som mala dvadsať,“ smeje sa obyvateľka sídliska Juh, no o chvíľu opäť zvážnie. „Počuť už asi nikdy nebudem, lekári mi nevedia pomôcť. Veľmi ťažko sa zmierujem s tým, že celý život zostanem hluchá,“ smutne skloní hlavu pani Magda, ktorá pracuje v autoopravovni ako čalúnnička. „Uvedomujem si, že som nepočujúca, ale keď mi to niekto vyhodí na oči, verte mi, veľmi to bolí. Neurazím sa, ale zabolí to. Ja by som to nedokázala nikomu povedať. Veľmi by som si želala, aby nás nepočujúcich brali ľudia takých, akí naozaj sme. Aby sa k nám správali, ako k normálnym ľuďom a rešpektovali nás.“
Rodina a práca jej zaberú veľa času. Pozrie si aj televíziu, no oveľa radšej drží v ruke „tvorivé pero“. Napísala som veršovanú rozprávku pre deti, na motívy ktorej by sa s deťmi malo nacvičiť divadelné vystúpenie,“ hýri úsmevom pani Magda, ktorá je šťastná, keď môže druhým robiť radosť a pomáhať, ako vie. Rada by chcela chodiť medzi ľudí. Aj keď tam ťažko zapadne... Chodí do knižnice, rada číta knižky. Verí v Boha a svoju vieru vkladá aj do obsahu svojich básní. „Človek musí veriť, veriť v dobro a nevzdávať sa. Mám rada všetko pekné a dobré, patrí do toho aj láska. Som šťastná, keď sa ľudia majú radi. Najdôležitejšie v živote sú porozumenie a láska. „Mám aj iné zdravotné problémy, ale všetko už akosi ide s vekom. Veľmi ma trápi slabý zrak, neustále sa mi zhoršuje. Neviem si predstaviť, čo by som robila, keby som stratila aj zrak. Asi by som to ani neprežila. Radšej na to ani nemyslieť...“
V súčasnosti sa zamýšľa nad vydaním druhej knihy Veršovaná rozprávka pre deti. Ilustrovať by ju malo nepočujúce dievčatko, 11-ročná Mária Urbánková z Dubnice nad Váhom. Určená bude pre všetky deti, aj pre tie nepočujúce zo Základnej školy na Kubranskej ulici, ktorým pani Magda veľmi rada pomáha. Obetuje sa pre druhých aj napriek svojmu handicapu, a to je naozaj obdivuhodné a krásne. Má v sebe obrovskú dávku energie, hádam väčšiu ako mnohí z nás. Celé svoje Ja vkladá do svojich básní. Jej život je tým plnší a radostnejší. Síce nepočuje, no zato oveľa viac vníma život a cíti, ako mnohí z nás. „Svet ticha“ je pre ňou svetom lásky, viery a nádeje.
Rastislav Samák