hoď a vráť sa v poriadku!“ vrátila odpoveď z tretieho poschodia, od bytu. Vyšiel z domu. Tak ako vždy, keď sa zberal, s rozhodcovskou píšťalkou vo vrecku. Tento raz rozhodovať futbalový zápas do Považian. Domov sa už nikdy nevrátil.
Minulý týždeň v pondelok to bol presne rok odvtedy ako na koľajniciach prišiel o život 31- ročný Patrik Cifra z Trenčianskych Teplíc. Ako sa s tragédiou vyrovnala matka Gizela Cifrová? A ako Patrikov, o tri roky mladší, brat Róbert?
„Bolí, stále to bolí.“ hovorí pani Cifrová prehĺtajúc slzy a pasujúc sa sama so sebou, len aby sa veľmi nerozplakala. To už sme sedeli v obývačke, keď krátko predtým sme sa stretli na cintoríne, pri Patrikovom hrobe aj so švagrinou Máriou a švagrom Ing. Viliamom Zlámalom z Novej Dubnice. Tiež, pri príležitosti smutného výročia prišli na Patrikov hrob a venovali mu spomienku.
„Keď neskoro večer mi z polície prišli povedať, čo sa stalo, revala som až to počuli vari vo všetkých bytoch naokolo. Tá neznesiteľná bolesť, to zúfalstvo boli na nevydržanie. Musela som ich dostať zo seba“ spomína pani Gizela.
„Práve som bol na ceste z Bratislavy domov. Vlak meškal, hundral som. Ešte aj mobil mi prestal fungovať a tak som sa nemohol skontaktovať s mamou. Neskôr som pochopil, čo sa stalo. Že vlaky nedodržali časový harmonogram, lebo môj brat na koľajniciach našiel smrť...“ dodáva syn Róbert.
Bola to krutá tragédia. A smutné bolo i to, že medzi ľuďmi sa šírili rôzne fámy. „Ak od dvoch - troch pív sa môže človek spiť, tak potom asi bol môj brat opitý.“ ironicky skonštatoval Róbert. „Viacerí sa s ním krátko pred nešťastím rozprávali. Jedna známa, železničiar na stanici. Videli, že Patrik bol v poriadku.“ s bolesťou spomína matka, nazdávajúc sa, že musí ešte i teraz obhajovať syna, ktorý alkoholu nikdy neholdoval. Patrik bol čistá duša, niekto by povedal, že naivný. Aj preto sa neraz „dal dobehnúť“. Mal problémy zohnať stále miesto. A práve v tých dňoch sa situácia vyriešila a mal nastúpiť do zamestnania. Zato ako rozhodca bol nekompromisný, mal vlastnú tvár.
„Chýba nám. Už nech bol aký bol, ale chýba. Bol veselý. V zásobe mal množstvo vtipov a dokázal ľudí pobaviť. S každým sa porozprával, nikoho neobišiel bez milého slova.“ pridáva sa švagriná Mária Zlámalová.
Aj keď je to už rok, a niekomu by sa zdalo, že dostatočný čas na to, aby sa rany zahojili, zabudnúť nemôžu ani matka, ani brat.
Jeho izba je stále taká, akú ju Patrik pred rokom zanechal. Tu a tam sa pri utieraní prachu čosi preloží, odloží, ale všetko zostáva. Má tu posteľ, stôl i stoličku, drobné predmety. Akoby sa mal každú chvíľu vrátiť. Ale nevráti, hoci tragédia, aj po roku, sa v spomienkach najbližších sprítomňuje príliš živo a neodbytne.
„Krátko po pohrebe i potom tu, v tomto prázdnom byte, z ktorého už aj manžela pred dvanástimi rokmi vyniesli na cintorín, som všetko musela pretrpieť sama. Synovi sa iba nedávno podarilo zmeniť pracovisko. Trvalo to viac ako pol roka. Na pracovisku diaľničnej polície v Trenčíne mali pochopenie, počkali.“ utešuje sa Gizela Cifrová, že na svoje trápenie konečne nie je sama. I keď, ako hovorí, so životom, napriek ranám osudu sa pasuje statočne, bolesť a spomienku z materského srdca vytrhnúť nemôže.
Pri príležitosti výročia tragickej smrti mladého Patrika Cifra, ale aj blížiaceho sa sviatku zosnulých, zablúďme spomienkou na naše slovenské cintoríny, kde matky v posledných rokoch príliš často plačú za predčasne a zbytočne premárnenými životmi svojich detí a venujme tichú spomienku tým, ktorí už nie sú medzi nami fyzicky, ale navždy zostávajú v našich srdciach.
Oľga Kajabová
