d hlavou, prenasledovaní strachom z budúcnosti, ľahostajní k svojmu osudu... takí sú tí, ktorí deň čo deň, mesiac čo mesiac, ba aj rok či rok bývajú pod holým nebom, odsúdení na milosť či nemilosť druhých. Stratili vnútornú silu, vieru, nádej, odhodlanie niečo so svojím „o ničom“ životom, ktorý poniektorým vyhovuje, urobiť. Bezdomovci – stali sa nimi tí, ktorí prepadli alkoholu, stratili prácu, oporu vo svojej rodine, ocitli sa bez akýchkoľvek finančných prostriedkov, na dne, na okraji spoločnosti (väčšina z nich vlastnou vinou).
„Bodaj by som do rána zomrel. To len táto fľaša ma drží pri živote,“ hovorí trpko 48-ročný Jano, jeden z trenčianskych bezdomovcov, ukazujúc na fľašu s alkoholom. Ulica je mu druhým domovom už osem rokov. „Ešte keď mama žila, býval som na ulici 28. októbra. Po jej smrti zostal byt môjmu bratovi, ktorý ho predal, odišiel bývať do Čiech a mňa nechal na ulici. Mám tu ešte jedného brata, je ženatý, má päť synov a ten mi tiež nijako nepomôže,“ rozpráva Jano, ktorý 24 rokov pracoval ako murár, bol aj ženatý, ale pred dvanástimi rokmi sa rozviedol. Mám syna, ten však žije na Morave a ja som mu ukradnutý.“ Blíži sa zima a Jano nebude mať kde hlavu skloniť. „Asi pôjdem do Nového Mesta, tam je tuším zariadenie pre takých, ako sme my. Možno mi tam dajú nejakú robotu.“ A čo robieva vyučený murár celé dni? „Chodím po kontajneroch, ak niečo užitočné nájdem, predám to, kúpim si za to jedlo, alebo sa poriadne opijem a zaspím. Za štyri či päť kilov medi dostanem 250 korún, a to už je nejaký peniaz, za ktorý sa už dá niečo kúpiť. Polievku a rožky? To nie, skôr toto,“ – ukazuje na fľašu a alkoholom, postavenú pri poduške. Pijem, aby som na tomto svete už nemusel byť, len neviem, kedy to bude,“ potiahne si Jano z fľaše a zaľahne na mäkkú podušku. Leží na koberci, pričom ďalším je prikrytý. „Doniesli mi ich kamaráti, bývajú na Soblahovskej. Aspoň mi nie je taká zima. Nespím veru dlho, ráno o piatej už som hore a potom idem po kontajneroch,“ prezrádza bezdomovec, prespávajúci pri obchodnom stredisku Družba, pred vchodom do Kultúrneho strediska Dlhé Hony. „Bývam tu stále. Čo mám robiť. Takýto život mi vyhovuje, spím skoro stále vonku, ani v nemocnici som za tie roky nebol. Ja mám tuhý koreň, znesiem všeličo,“ dodá Jano, mávne rukou na pozdrav, ešte chvíľu číta noviny, dozvie sa, čo je nové doma a vo svete, potiahne si z fľaše vína a potom pomaly zaspáva. Čaká ho totiž náročný deň... kontajnerov je totiž veľmi veľa. Treba nájsť tie správne „bezdomovecké“ veci, ktoré sa dajú speňažiť. Pár kilometrov ďalej, konkrétne za obchodným strediskom Rozkvet na sídlisku Sihoť, sme neskoro večer objavili ďalšieho človeka, ktorý si „tyká“ s ulicou. Na rozdiel od svojho kolegu zo Soblahovskej, mal pri sebe občiansky preukaz s krstným menom Ladislav. „Nemám kde ísť. V tomto krajskom meste totiž nie je žiadny azylový dom,“ hovorí 54-ročný bezdomovec, vyučený televízny mechanik. „Pracoval som v neďalekej firme ako opravár televízorov a iných elektronických zariadení, potom to však zobrali do rúk súkromníci a ja som bol bez roboty. So ženou som sa rozviedol, syn žije s ňou na Sihoti, aj s vnukom. „Rodina mi už ťažko pomôže. Kašlú na mňa, ale aj ich prosiť nepôjdem, to veru nie,“ zdôveruje sa so žalostným pohľadom Laco, ktorý žije pod holým nebom už tri roky. „Celé dni premýšľam, čo so mnou ďalej bude. Vstávam už za svitania, potom idem pozrieť do ulíc, medzi ľudí, aj medzi kontajnery. Niekedy idem k rádovým sestrám, ti mi dajú niečo pod zub. Dostanem almužnu, alebo niečo, čo si nájdem. Chcel by som veru niečo robiť, veď ide zima, preboha. Chcem ísť do nemocnice, už mám aj niečo vybavené, aspoň nejako prežijem tú zimu. Jedávam väčšinou len polievku, nejakú tú teplú stravu musím mať. Nežobrem, k tomu by som sa nikdy neznížil. Denne vypijem asi liter vína, ale „ostré“ veru nie,“ dopovie Laco a zaostrí pohľad na dvoch odchádzajúcich pánov. „Šéfkovia, prosím vás, môžete ma ponúknuť jednou cigaretou? – kričí prosebne na mužov v čiernom, známych ako mestskí policajti, no tí sa už neodpovedajúc stratili v tmavej uličke. Laco tak mľaskne ústami naprázdno (cigaretka mu veru chýba) a po chvíli mlčania opäť spustí: „Okrem občianskeho preukazu mám aj výučný list a kvalifikačný preukaz. Chcel by som sa chytiť aj nejakej roboty. Občas chodím ku kamarátovi, tam prespím, ale tiež to nie je nastálo... „Takýto život veru nie je bohviečo,“ povzdychne si a pomaly si ľahne. Zima mu vraj nie je. Oblečené má rifle a bundu, pod ktorou má košeľu. „Prikryjem sa kabátom a nejako už prečkám do rána,“ usmeje sa pomedzi pokazené zuby a zaželá dobrú noc.
Zatiaľ čo spomínaní dvaja bezdomovci už spia, v dolnej časti sídliska Juh, pri zdravotnom stredisku, ešte stále zíva prázdnotou malá murovaná búda. Jej pravidelní návštevníci, podľa mestských policajtov traja bezdomovci, zatiaľ „nasávajú“ v neďalekom pohostinnom zariadení do neskorých nočných hodín. „Naposledy sa tu medzi sebou chceli biť,“ prezrádzajú policajti o stratených, beznádejných prípadoch, ktorí však svoje obydlie majú zariadené „fajnovo“. Podušky, deky, kabáty, dokonca i zopár paplónov. Po príchode podgurážení alkoholom zaľahnú rovno do tepla. Ľudia z okolitých panelákov ani nevedia, že v neďalekej starej búde bývajú traja bezdomovci asi vo veku od 35 do 40 rokov. „Snoria, kde čo ukradnúť, kde vziať peniaze na chlast alebo cigarety. Väčšinou si večer vypijú a potom idú spať,“ hovorí mestský policajt. „Do desiatej bývajú v Pueble (neďaleká krčma), to je ich miesto. Raz jedného z nich museli vyhodiť z polikliniky, kde spal vedľa radiátora. Pred veľkoobchodom dokonca beŕú ľuďom spred nosa košíky, z ktorých si vyložia tovar, aby si z nich mohli vytiahnuť päť alebo desať korún. Predtým vraj spávali v nejakom podobnom, murovanom prístrešku na Sihoti, na Nábrežnej ulici.“ Rozvod, predaj bytu, ponechanie ho svojej žene, prepadnutie alkoholu... to sú jedny z možností, pre ktoré sa ocitli na ulici. „Väčšinou ich však na ulicu vyhnal alkohol,“ dodáva policajt, svietiaci baterkou dovnútra prístrešku, v ktorom noc čo noc bývajú traja ľudia, ktorým sa život rozpadol ako domček z karát. Priznajte si, koľko takých ľudí ste už v živote stretli? Ľudí so smutnou minulosťou, nešťastnou prítomnosťou a neistou budúcnosťou. Rastislav Samák
