„Môžem vám poradiť?“ vystupujúc z auta oslovila mladých ľudí rozprestierajúcich mapu na kapote auta zaparkovaného na trenčianskom parkovisku. Všimnúc si viedenskú značku, otázku zopakovala po nemecky. Napokon vysvitlo, že sú z Ameriky a majú namierené za kultúrnymi pamiatkami po Slovensku. A to už ochotná pani po anglicky radila, čo si určite musia pozrieť na Považí a pozývala ich aj do Bošáce. Veď nemôžu obísť taký pohostinný kraj a hneď rozprávala o kultúre a histórii, archeologických vykopávkach, kostoloch a nemohla nespomenúť skanzenové múzeum, bošácku slivovicu a pracovitých a pohostinných Bošáčanov. Takto si ju všimla priateľka a keď mi o nej čo-to prezradila, neodolala som a musela som ju spoznať ešte viac.
Pri vôni lipového čaju
Mgr. Eleonóra Kochanová nie je rodená Bošáčanka, hoci už spomínaným mladým ľuďom jej návštevu tak vrelo odporúčala. „Bývam tu už takmer tridsať rokov.“ usmievajúc vysvetľuje , keď som sa po prejavenom záujme a milom pozvaní konečne s ňou stretla a hneď ma usadila v obývačke. V momente sa ovzduším šírila vôňa lipového čaju. A priam ladila s tým, čo o sebe rozprávala hostiteľka. Aj preto ma zaujala a chcela som sa o jej príbeh podeliť i s vami.
O tej naturizovanej Bošáčanke vari iba toľko, že hoci sa tu moja hostiteľka nenarodila, často sa vlastnej matky pýta, či sa predsa len nesplietla pri udávaní miesta do rodného listu. „Aha, vy neviete, že Bošáčanov volajú „omáčkari“?! Zbožňujem omáčky. Najmä hríbovú. Vynikajúco ju varí moja mama. Asi preto, že je len z dubákov.“ smeje sa Norika (dovoľujem si použiť meno, akým ju oslovuje manžel).
Norika vychovala tri deti
Rodinka Kochanovských má tri deti. Najstaršia, dcéra, býva v Trenčíne. Popri zamestnaní vyštudovala vysokú školu, má dve deti, ktoré starí rodičia s láskou „rozmaznávajú“. Dnes už chápem, prečo rodičia majú úplne iný vzťah k vlastných deťom ako k vnúčencom. Na výchovu sú rodičia, my ich už môžeme iba milovať. Tak to je.“ vysvetľuje generáciami sa šíriaci rozdiel vo vzťahu rodič, dieťa, vnúča, ktorého vysvetlenie našla vo vlastnej životnej skúsenosti.
Ďalší syn je úspešným zamestnancom zahraničnej firmy a býva v Bošáci. A, najmladší? „Vždy som hovoril, že chcem byť zelená guma.“ smeje sa matka z jeho vyhlásenia. Nuž, pravda, úspešne študuje na Vojenskej akadémii v Liptovskom Mikuláši a teda premyslene napreduje k vlastnému životnému cieľu. Ani Norika v mladosti nezaháľala. Vyštudovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Ovláda angličtinu, nemčinu i ruštinu a má aj štátne skúšky. Zastávala rôzne funkcie v školstve, až...
Krutá diagnóza
O ďalšom živote neľútostne rozhodovala diagnóza určená lekármi - rakovina hrubého čreva. Tá ju v roku 1991celkom vyradila z práce. „Práve som sa ako vodič z povolania túlal po cestách západnej Európy. Kedy sa dalo, volal som domov, aby som sa presvedčil, či je všetko v poriadku. Aj vtedy. Telefón zdvihla dcéra, Martinka. A hneď sa rozplakala. Tak, ako je Boh nadomnou, hneď som vedel, čo je vo veci, že Norika má rakovinu.“ spomína manžel, ktorý sa medzitým tiež vrátil domov.
„S plnou dôverou som sa vložila do rúk lekárov. Išla som na operáciu, potom nasledovala chemoterapia. A napokon som zubatej na poslednú chvíľu ušla z lopaty.“ smeje sa Norika. „A, len vďaka mojej lekárke MUDr. Alžbete Kohútkovej, zástupkyni primára onkologického oddelenia v Nemocnici s poliklinikou v Trenčíne!“
Pravda, veľa záleží na psychike človeka, na pevnej vôli prežiť, na tom obrovskom chcení popasovať sa so zradným životom, nevzdať sa! Norika priznáva, že potrebovala veľa sily na to, aby vydržala. „Áno, mala som šťastie na vynikajúcich lekárov, s dôverou som prijímala všetky rady a povzbudenia už spomínanej lekárky a radikálne som musela zmeniť životosprávu.“ Neodvrhla ani rady ľudového liečiteľstva. Veď, vôňa lipového čaju prezrádza, že prijímala všetko o čom vedela, že môže prispieť na zlepšenie jej zdravotného stavu. Dnes sa cíti vynikajúco! Je vyliečená a úžasne naplnená elánom, životnou energiou, ktorú by vari i rozdávať mohla.
Energie má na rozdávanie
„Verte mi, dnes sa na svet pozerám úplne inými očami. Inak vnímam svoje okolie. Už nechcem od života iba prijímať!“ hovorí Norika. Aj keď to tak určite nikdy nebolo, veď rodina pre ňu bola vždy na prvom mieste, vychovala tri deti, na ktoré, ako tvrdí, sa vždy môžu spoľahnúť.
„Chcem aj dávať. Deti stoja na vlastných nohách a ja sa cítim plná sily a energie na to, aby som ešte čosi v živote dokázala. Zaujíma ma ako tu, v Bošáci, žijeme, aké podmienky majú deti i starí ľudia, musíme si všímať životné prostredie, chrániť si ho. Milujem kvety, prírodu a vážim si nesmierne všetko, čo nám tu zanechali naši predkovia. Skrátka, rakovina zo mňa urobila „lepšiu babu!“ šibalsky sa usmieva Mgr. Eleonóra Kochanová a napriek tomu šibalstvu viem, že čo povedala, myslí nesmierne vážne.
Oľga Kajabová