Trenčín - „On už roky trpel, bol chorý, mal epilepsiu,“ hovorí smutne o svojom mužovi, ktorého 19. novembra v podvečer zabilo auto, pani Marta V. z Trenčína. „Už som ho aj oplakala, vybrala som injekcie.... Boli sme spolu 42 rokov, všade som ho videla, chýba mi.“ 68-ročný Ján V., otec dvoch synov, bola roky vážne chorý, pričom často mával záchvaty a odpadával. „Niekoľkokrát rovno na ulici, raz sa dokonca zobudil, vyšiel v pyžame na ulicu a keď som ho zastavila, ani nevedel, čí je. Prvý raz odpadol v roku 1977, v nemocnici mu zistili tuberkulózu. Raz mu jeho spolupracovník musel vytiahnuť jazyk, inak by sa zadusil. Po návrate z liečebného pobytu v Tatrách mu dlho nebolo nič, až po tej havárií,“ spomína pani Marta na osemdesiate roky, kedy mal ako šofér služobného auta nehodu. Nezavinil ju však on, ale vodič idúci oproti nemu, ktorý dostal šmyk a narazil doňho. Našťastie, utrpel menší úraz, kedy sa mu do oka dostalo vybité sklo z auta. Potom začal dostávať epileptické záchvaty. Lekári mu preto zakázali šoférovať a tak sa svojej veľkej lásky – volantu, musel vzdať. Epilepsia, táto choroba zapríčinila aj to, že v ten osudný podvečer išiel po chodníku, keď zrazu odpadol a zostal ležať na hlavnej ceste. Proti nemu idúci vodič sa mu ešte stihol vyhnúť, ale za ním idúci vodič osobného motorového vozidla Lada 1300 už nestihol včas zabrzdiť a nehybné telo tlačil asi desať metrov pred sebou. „Vraj on si ide dať pivečko,“ povedal mi pred odchodom. „Vravím mu, nikam nechoď, ja ti ho idem kúpiť tu do vedľajšieho obchodu. Nedal si povedať,“ spomína pani Marta na osudný deň. Večer, keď ešte nebola doma, zavolala k nim švagriná, vraj niekoho prešlo auto. „Najhoršie mi bolo, keď sa neobjavil doma, volala som na chirurgiu, na áro, nikde mi nič nevedeli povedať. Stávalo sa, že bol dlhšie u kamaráta, tak som si prestala lámať hlavu, ľahla si a zaspala. Keď ho ani ráno nebolo, pátrala som, čo sa vlastne stalo. Keď som zavolala na patológiu, počula som hlas zdravotnej sestry - Pani, je mi veľmi ľúto, ale váš manžel včera asi o deviatej večer zomrel a ja som vám poslala telegram. Nič som však nedostala, keď mi zatelefonovali a oznámili, čo sa stalo, bolo už pol dvanástej pred obed! Čo sa stalo? Kde bol? Ako to, že mi policajti nedali vedieť? Veď tí vedeli o všetkom,“ kladie si pani Marta otázky, a právom. Ako to, že jej nikto nedal včas vedieť? Jej muž mal predsa pri sebe občiansky preukaz, zdravotnú kartu, kartu na autobus, na vlak... Dozvedela sa to až na druhý deň, aj to len náhodou, keď zavolala na spomínanú patológiu! Neskutočné! Neprišiel ani telegram, vyriešil to až jeden obedňajší telefonát. Pani Marta však všetko berie v pokoji, smrť milovaného manžela sa už nedá odvrátiť a ako sama hovorí, nikoho neobviňuje. Čo bolo, ako bolo, by mali vedieť len policajti. Len tej choroby keby nebolo... , aj na pohrebe to bolo vidieť... Nedá sa len tak zabudnúť... Pani Marta so svojim mužom prežila veľa rokov a s jeho stratou sa bude veľmi ťažko vyrovnávať. Život však ide ďalej, ona, a jej dvaja synovia to veľmi dobre vedia. Smrť, alebo ako mnohí hovoria, odchod na druhý svet, je totiž jeho nedvrátiteľnou skutočnosťou. Žiť sa musí... Pre seba, svojich blízkych, priateľov, Ľudí, ktorí nás majú radi, veria nám, podajú pomocnú ruku v núdzi, podporia nás, porozprávajú sa, zasmejú... a je nám s nimi dobre.
Rastislav Samák
