Trenčín naďalej ostáva najväčším a jediným krajským mestom na Slovensku bez stálej profesionálnej divadelnej scény. Keď sa v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia budovala regionálna sieť divadiel, na Trenčín sa nedostalo. V stratégii sociali- stického rozvoja divadelnej kultúry spadal Trenčín pod Bratislavu, Trnavu, Nitru a Martin. Tak to viac-menej ostalo podnes. S výnimkou nejakých tých Donutilov či podobných showmanov.
Divadlo SNP Martin sa do Tren- čína rozhodlo priviesť osvedčený ľudový kus Williama Shakespeara Veselé paničky Windsorské. Voľba je to jasná, vzhľadom na trenčian- ske nedivadelné publikum. Svedčí o tom aj výber ďalšej inscenácie, Plné vrecká peňazí od Jána Soloviča, Milana Lasicu a Júliusa Satinského, s ktorou by sa malo martinské divadlo v Trenčíne predstaviť v novembri. Hoci práve martinské divadlo, spolu s Divadlom Andreja Bagara v Nitre, sa v posledných rokoch formuje ako mimobratislavská experimentálna platforma. Na javisku v Martine napríklad každoročne vyhlasujú súťaž Dráma (o najlepší pôvodný slovenský text za daný rok) a v nasledujúcej sezóne ho aj inscenujú. V tomto roku uviedli premiéru víťazky Drámy 2002, bratislavskej autorky Evy Maliti-Fraňovej, s názvom Krcheň Nesmrteľný v réžii Rastislava Balleka. Na tejto scéne uvádzajú ale tiež i ambiciózne úpravy Molirovho Tartuffa, Dona Juana či Lakomca v réžii Romana Poláka, dlhoročného dvorného režiséra Divadla Astorka–Korzo ´90. V repertoári nájdeme aj tituly ako Zahraj to ešte raz, Sam od Woody Allena v réžii talentovaného absolventa VŠMU Jozefa Gombára alebo autorský kabaret dvojice Róberta Mankoveckého a Jozefa Gombára Zatiaľ bez názvu.
Do Trenčína však prišli so Shakespearovou najľudovejšou komédiou v tom najľudovejšom spracovaní. Predstavenie uviedla pred zatiahnutou oponou dojatá Trenčanka Zuzana Belková, ktorá je členkou ansámblu martinského divadla, no v predstavení si pred svojimi zahrať nemohla, keďže je budúcou mamičkou.
Veselé paničky z Windsoru sú v Shakespearovej tvorbe hrou v niekoľkých ohľadoch výnimočnou. Odohrávajú sa v autorovej súčasnosti v mestečku neďaleko Londýna a nevystupuje v nich aristokracia, mimo dvoch schudobnených šľachticov. Na rozdiel od ostatných Shakespearových komédií je táto z drvivej väčšiny napísaná prózou. S veršom sa v nej pracuje len tak ledabolo. Traduje sa, že hra vznikla na objednávku kráľovnej Alžbety, ktorá si priala vidieť Falstaffa, komickú postavu z Henricha IV., aj v ďalšej hre a určila Shakesperovi štrnásť- dennú lehotu, dokedy hru musí napísať. Text tejto komédie vychádza zo šablón hojne využívaných v komédiach talianskych divadelných skupín. Ide tu vlastne o to, že popri Falstaffovom neúspešnom záletníctve, vo vedľajšom pláne bojujú ďalší dvaja zosmiešnení sokovia o mladú pannu Pageovú (Petronela Valentová) a kde sa dvaja bijú, tretí vyhráva.
Základom úspešného predstavenia tejto Shakespearovej komédie je dobrý preklad. Martinské divadlo hru uviedlo v preklade Jána Boora, ktorý je však nemoderný. Ako príklad modernosti môže slovenským divadelníkom poslúžiť vynikajúci preklad mladého českého anglikanistu Jířiho Joseka, ktorý je skutočne zážitkom. Text totiž hojne narába s pokrútenou angličtinou waleského farára Evansa a francúzskeho lekára Caiusa, ktorá je v ňom podstatou vtipu. Kým v slovenskom texte nájdeme len kuchynský humor typu skvelý kompost miesto skvelý kompót, v českom preklade sú to naozaj dvojzmyselné narážky, ako keď farár Evans hovorí o veľkom vene panny Pageovej: Oh yes, and dadinek ji budeš kázat taky welky penys.
Ďalším sklamaním predstavenia bola scéna inak zrejme najúspeš- nejšieho slovenského scénografa, Jozefa Cillera. Šedé preddomie sa po celý čas nezmenilo, postavy iba vchádzali a vychádzali z akýchsi skríň, ktoré v náznaku predstavovali ich príbytky. Priestor bol členený dvojpodlažne, no druhé, terasovité podlažie bolo využívané absolútne nenápadito. Ako päsť na oko pôsobili kostýmy zaľúbenej dvojice panna Pageová – Fenton, keďže ona pôsobila ako kurtizána a on, celý v červenej koži, ako pasák.
Hudba v predstavení, výlučne z opery L´Orfeo Claudia Monteverdiho, bola používaná len veľmi striedmo, dokonca trápne, vždy keď sa zjavil mladý milovník Fenton, inak postavička celkom vedľajšia.
Dramaturgia Divadla SNP celkom správne okresala troch Falstaffových kumpánov na jedného, keďže textu majú v pôvodine ako šafranu a iba by zbytočne zahusťovali javisko. Najväčší problém dramaturgie Róberta Mankoveckého bol v interpretácii Falstaffa (Michal Gazdík). Táto postava má byť totiž smiešna a nie trápna. A to je veľký rozdiel! Jeho zvádzanie pani Fordovej v podobe rôznych zvierat takým naozaj bolo, hoci sa aj jeho herecká partnerka išla popučiť od smiechu tak, že až vypadla z role. To však mimochodom tiež len zahrala. Z hercov vynikli jedine ak František Výrostko ako francúzsky lekár Caius a Miloslav Kráľ ako farár Evan. Treba však povedať, že v predstaveniach tohto textu to tak býva vždy, keďže tieto postavy sú vďaka svojmu komoleniu jazyka napísané jednoznačne najvtipnejšie. Kvalitné réžijno – herecké etudy ako scéna, v ktorej Doktor Caius prišiel v súboji o meč a ostatní mešťania ho zdvihli na ruky, aby mohol z výšky svojho súpera letecky bombardovať, sa striedali s infantilnými nápadmi ako bol dokola opakovaný pokrik pána Pagea a jeho družiny – hopi, hopi, hej, hej... Najväčšmi však režisér nezvládol vrcholnú scénu predstavenia, v ktorej víly a elfovia vydesia záletného Falstaffa, ktorý je napokon úplne zosmiešnený. Táto poetická a mystická scéna znela v martinskom prevedení asi ako: bububu...
V predstavení si zahral i ďalší pôvodom Trenčan Martin Horňák. Jeho herectvo však, ako temer u všetkých jeho kolegov, bolo poznačené „recitačnými súťažami“. To sa možno niekomu dobre počúva, ale už horšie sa na to pozerá. Po predstavení sa pre Trenčianske noviny posťažoval, že mu takéto kusy nevyhovujú. „Ja potrebujem psychológiu, dôrazné budovanie postáv. Toto je len ľudová zábava.“ Čo sa týka martinského predstavenia – mal úplnú pravdu. Martinské divadlo neoslnilo, ale ani nesklamalo. Diváci sa pobavili.
A ešte jedna vec. Trenčian- skemu publiku sa isto nedá vyčítať, že nechodí veľmi do divadla, keďže nie je kam. (Napokon sála bola takmer vypredaná). Aj to, že sa smeje na stupídnych kopancoch a potknutiach, by sa tým ešte dalo ospravedlniť. Ale ak počas klaňania húfne diváci odchádzajú zo sály, aby nemuseli čakať v rade na kabát.... To je prosto neslušné!
Michal Piško