Michal oslavoval kamarátove pätnáste narodeniny v Hrnčiarovom. Vzali si pritom príklad z dospelých. Bez alkoholu by to žiadne oslavy neboli. Paradoxom je, že fľašu dostali od dospelých. Neskôr sa s kamarátom Lukášom vybral peši domov. Z nadmerného množstva alkoholu začal Michal Belák pociťovať nevoľnosť. Ani dávenie nepomohlo, bolo mu stále horšie a horšie. K tomu sa pridružili i problémy s dýchaním, až napokon bezvládne spadol na zem. Lukáš síce zalarmoval prvé auto, ktoré išlo okolo, aby ho odviezlo do polikliniky v Starej Turej, ale už bolo neskoro. Privolaná lekárka z Nového Mesta nad Váhom mu už nemohla pomôcť. Michal zomrel na zlyhanie centrálnej nervovej sústavy s ťažkým opuchom mozgu pri intoxikácii alkoholom. Okrem toho bol aj podchladený, čo len urýchlilo jeho smrť.
Rodičia očakávali, že ich jediný syn príde domov posledným autobusom o deviatej. Namiesto neho však prišiel policajt, ktorý im už len oznámil krutú skutočnosť - Michal zomrel. „Piatok trinásteho, a ešte k tomu aj mrazivé nepríjemné počasie akoby predznamenávali, že sa má niečo zlé stať,“ hovorí nešťastná a zlomená matka. Podľa nej Michal nikdy domov opitý neprišiel. „Šokovalo ma, že sa upil k smrti. Na Silvestra dostal len trochu detského šampanského, ani to nedopil. Ako mohli dospelí dovoliť deťom konzumovať tvrdý alkohol? Veď tam bol aj trinásťročný chlapec!“ krúti nechápavo hlavou. Problémy s ním síce boli, ale tie robia takmer všetci tínedžeri. V Michalovom prípade trochu pomohlo, že ho rodičia po porade s psychologičkou umiestnili v siedmej triede do inej školy. To pre Michala znamenalo premiestnenie zo základnej školy v Starej Turej do Lubiny. „Nechceli sme, aby si pokazil celý život a začal sa len tak flákať. Rozhodli sme sa aj preto, lebo si pohoršil známky a zlý vplyv na neho mala partia kamarátov,“ vysvetľuje A. Beláková.
„Aj keď preloženie do Lubiny známkam veľmi nepomohlo, nové prostredie sa na ňom trochu odrazilo. Aspoň spoločnosť v triede bola lepšia. Rovnako aj disciplína a poriadok,“ dodáva.
Deň pred pohrebom sa jej hovorí čoraz ťažšie, slová plynú pomaly. Svojho strateného synčeka opisuje ako samostatného, energického človeka, ktorý bol v triede takpovediac vodcovskou osobnosťou. Veľa športoval, fantasticky lyžoval, nadovšetko miloval vodu a slnko. Bol vynikajúcim plavcom, v behu bol vždy na prvom mieste. „Mal rád turistiku, poznajú ho snáď všetci turisti v okolí,“ spomína pani Alena. Podľa nej bol až príliš dôverčivý, každému veril, každému vyhovel. Život bral ako gombičku. Bol to jednoducho pohodový chalan, len keby mu školské povinnosti viac voňali. Na jeho vystrájanie už môžu rodičia len spomínať. „Doslova sa nám zrútil svet. To najhoršie, čo môže človeka v živote postihnúť, je strata vlastného dieťaťa,“ plače pani Alena. „Čo máme robiť? Je to ťažké. Už ani slzy nemám.“
Tie nemali ani jeho spolužiaci. „Miško, už nezasadneš do školskej lavice, už nebudeme počuť tvoj smiech...“ lúčili sa s ním na pohrebe. Zronený kamarát Michal Valúch smutne hovorí pred domom smútku: „Takého kamaráta už asi nenájdem. Poznali sme sa päť rokov. Od samého začiatku sme si vynikajúco rozumeli. Hoci si občas trošku vypil, nikdy by som neveril, že ho napokon alkohol zabije.“ Príčina smrti prekvapila aj trinásťročného Juraja Hvožďaru: „Keď mi to kamarátka povedala, vôbec som jej neveril. Tomu sa ani nedá uveriť. Neviem si predstaviť, že už ho nikdy neuvidím.“ Aj staroturiansky primátor Ján Kišš ešte stále nedôverčivo krúti hlavou: „Nie je tomu tak dávno, čo Michal ako malý chlapec mal so mnou spoločnú cestu, keď išiel do školy.“
Michalova školská lavica zostala prázdna. Je na nej len fotografia a na nástenke nápis: „Nikdy na Teba nezabudneme.“ Ani jeho rodičia nezabudnú. Zostanú im len spomienky na mladého človeka, ktorý ešte len začínal žiť. Možno predsa len nejaký význam bude jeho smrť mať. Snáď sa stane výstrahou pre tých, ktorí berú život na ľahkú váhu a hazardujú s tým najcennejším, čo majú – so svojím životom.Rastislav Samák
